Festival dobrej hudby - Sigord 2000
Ani rozkolísané počasie, ani silná konkurencia v podobe Lodenice a Dobrofestu vážnejšie nenarušili priebeh štvrtého ročníka Festivalu dobrej hudby - Sigord 2000, ktorý sa uskutočnil od piatku do nedele na prešovskom amfiteátri. Opäť sa však ukázal paradox nepriamej úmery - čím kvalitnejšia hudba, tým menej ľudí.
Hudobne najsilnejším dňom festivalu bol piatok. Napriek tomu, že ešte ráno to s počasím nevyzeralo najlepšie, oblačnosť sa pred začiatkom festivalu roztrhla a nepršalo. Podľa organizátorov bolo na amfiteátri v prvý festivalový deň dve tisícky divákov.
Festival dobrej hudby - Sigord 2000 načali Slavo Gibarti a spol. , Monika Böndeová a zoskupenie Concordia Bohemoslovaca A. A. Folk. Veľké pódium vyhecovalo k výbornému výkonu objav tohoročného Gitarfestu - skupinu Pokriva so speváčkou Ivanou Karašovou. Pri jej „nadžezlej“ muzike začala vznikať pravá festivalová atmosféra, ktorú spečatili moderátori Marcel Forgáč a Michal Hudák príchodom na pódium na motorkách - chopperoch, ktorými slávnostne festival otvorili.
Bratislavská kapela s koreňmi v Prešove Víťazný traktor, s individualitami Jánom Liteckým Švedom a Erichom Bobošom Procházkom, predviedla divákom poctivé blues. Toho si ešte návštevníci festivalu užili požehnane v podaní poľského bluesmana Slawka Wierzcholskeho a jeho kapely Noćna zmiana bluesa. Poliaci boli najpríjemnejším prekvapením prvého dňa festivalu, museli niekoľkokrát pridávať a ani Vlasta Redl, ktorý hral po nich, nemal ľahkú pozíciu...
Medzitým však ešte vystúpil Folkšok z Českých Budějovíc, ktorý si do svojho folku primiešal aj muzikálovú klasiku z festivalu Hair. „Budějice“ sú známe ako mesto piva a môžeme prezradiť, že členovia Folkšoku ostali v miernom šoku po tom, čo zistili, že Gambrinus, ktorý popíjali, sa vyrába pri Prešove, vo Veľkom Šariši. Folkšok vystriedala Bokomara z Brna.
Táto známa folková skupina vystúpila v Prešove po prvýkrát, aj keď pravdou je, že jej líder Ľuboš Javůrek navštívil niekoľkokrát metropolu Šariša v rámci niekdajších Folkových autobusov. To však bolo asi pred pätnástimi rokmi.
Čo je nové v Bokomare? „Máme s Michalom Vašíčkom vlastné štúdio, takže chystáme nový album. Pripravujeme ho pomaličky, dávame si na ňom skutočne záležať. Pravdepodobne teda vyjde až na budúci rok, “ povedal nám Ľuboš Javůrek. Bokomara zahrala aj hitovku Uzenářský blues, ktorá sa triafa do zarytých vegetariánov. Podľa lídra Bokomary vznikla táto pieseň na Dňoch nezdravej výživy.
Zároveň „sme založili Zväz moravských mäsožrútov, v ktorom môže byť každý kto je mäso. Je to skôr len taký hec, taká sranda.“ V muzike Bokomary je cítiť viacero vplyvov, napríklad folklór. „Robíme aj také pseudofolklórne pesničky, pretože som rodák zo Zlína a inklinujem k ľudovej muzike, “ podotkol Ľuboš Javůrek a dodal, že folklórne prvky používa len na spestrenie.
Skonštatoval tiež, že na prehustenej moravskej folkovej scéne by už dnes nechcel byť začínajúcim muzikantom a poznamenal, že Bokomara sa muzikou živí len čiastočne.
Vlasta Redl prišiel do Prešova priamo z Ameriky a únavu z cesty a časového posunu na ňom bolo poznať. Zvlášť keď mu americkí colníci prehľadali aparatúru a tá ostala v New Yorku.
Tesne pred vystúpením nám povedal, že aparatúra sa už nachádza na letisku v Prahe... Napriek očividnej únave Redl na javisku nielenže nesklamal, ale spustil vynikajúcu šou so svojou kapelou Každý den jinak. Stavil na staré „pecky“ a vyšlo mu to. Neodpustil si niekoľko poznámok na účet amerických colníkov, publika, ale ani seba, čo dokladoval aj tým, že zahral jednu pieseň z obdobia, keď chodil hrávať po tancovačkách (Get It On od T-Rex), s textom typickým pre takýto druh zábavy: „To je on, to je on, démon...“
Redl musel pridávať a u prešovského publika zožal zaslúžený aplauz. Prvý festivalový večer ukončil džez v podaní saxofonistu Montyho Watersa a jeho zoskupeniu Titus Waldenfels Sextet.
Medzi návštevníkmi Festivalu dobrej hudby - Sigord 2000 sme objavili aj prednostu Okresného úradu v Prešove Milana Benča. „Pravdupovediac, som športovo založený človek a využívam každú chvíľu, keď môžem byť trochu aj v športovom. Je to aj vidieť, darmo vezmem oblek, teraz v lete si nezapínam gombík na golieri a kravata je vždy uvoľnená. A na takéto country akcie chodím v riflovej súprave, či už to bolo podujatie pred Jednotou na Sídlisku III, alebo na cyklistickom areáli, či hore na Sigorde. Chodiť na takéto akcie v rifliach je pohodlnejšie, môžem si pokojne sadnúť na drevenú lavičku, nemusím dávať pozor, kde si sadnem, či sa o niečo neopriem, “ povedal nám na margo otázky „imidžu“, pretože ako prednosta zvyčajne nosieva oblek.
Aký je vzťah Milana Benča ku folku a country? „To je hudba 'mého mládí', ako sa hovorí. Ako decká sme tieto evergreeny tiež hrávali na gitarách, páčili sa nám a dodnes sa k tomu rád vraciam a preto rád chodím na takéto podujatia.“
Úvodný sobotňajší program patril nádejným kapelám akustickej hudobnej scény. Spomedzi nich najviac zaujala skupina M. E. L. L. z Rimavskej Soboty. V priestoroch amfiteátra sa zišlo možno dvojnásobok počtu ľudí, než v piatok a počasie, až na pár kvapiek, bolo slnečné. Tých pár kvapiek naviac spôsobilo to, že presne pri akte pálenia slávnostného ohňa sa nad amfiteátrom spravila dúha. Keďže avizovaný maďarský countrybeatový hudobník Tibor a jeho Blue Train nedorazil, ostatné kapely mali dosť času na prídavky. Pridávala britská kapela hrajúca keltskú muziku Heaven's Shore, bluegrassový Cop, Točkolotoč i Kamelot.
Točkolotoč je formácia zo Svitav, ktorá sa vytvorila okolo muzikantskej rodiny Peštovcov. Túto skupinu nazvali v západoeurópskej tlači ako „českú odpoveď na Gypsy Kings“. Treba dodať, že toto označenie je výstižné.
Zaujímavosťou je „Peštovci“ spolupracovali s osobnosťami ako Paul Simon, Frank Zappa, či kapela R. E. M. V Prešove zaujali nielen svojou hudobnou zručnosťou, ale predovšetkým záverečnou zmesou cigánskych piesní.
Diváci skandovali aj pri vystúpení brnianskeho Kamelotu, ktorý musel niekoľkokrát pridávať. Najsvetlejším bodom sobotňajšieho programu však bola kapela Bullcrap Company (čo v preklade znamená niečo ako Kamaráti býčieho lajna). Toto zoskupenie na čele s Petrom Uličným zahralo moderný countryrock, ktorý momentálne, ako nám prezradil líder Bullcrap Company, „v Amerike láme všetky rekordy, takže zďaleka nejde o menšinový žáner“.
Peter Uličný hral nedávno na Košickej hudobnej jari, klasiku spojenú s džezom, s Bullcrap Company mal prísť aj na tohoročnú Prešovskú hudobnú jar. Priaznivci dobrej hudby sa ho však dočkali až teraz. Peter Uličný a spol. nesklamali. zaujímavosťou je, že tento hudobník hrá na päťstrunových husliach, jediných svojho druhu na Slovensku.
„Majú pridanú jednu strunu, ktorá je hlbšia než majú normálne husle. Je to malé cé, ale to hovorím už veľmi technicky. Táto pridaná struna spôsobuje, že na tieto husle sa dá hrať aj inými spôsobmi, “ povedal Peter Uličný.
Kapela Bullcrap company je postavená ako doprovodná skupina pre sólistu - speváka, ktorým bol tentokrát Larry. V minulosti však hrávala s rakúskymi i americkými spevákmi, napríklad so Steveom Harrisonom, či s Billom Griffinom, ktorý bol štyrikrát v Novom Mexiku vyhlásený ako najlepší spevák countryrockových piesní.
Peter Uličný tiež prezradil, že známy textár rovnakého mena je len jeho menovec, no „občas si vymieňame honoráre, ale potom na to prídeme a vrátime si ich“. Záver druhého festivalového dňa patril coutrybálu s kapelou Montana, tanečnou skupinou Merlin, moderátorom Radom Meššom a 'kolerom' Paľom Hraškom.
V nedeľu sa Prešovom prehnala búrka, na festivale sa však hralo. Ťažisko posledného dňa festivalu sa nieslo v znamení kapiel, ktoré spolu chodia na šnúry zvané Colštok. K niektorým zaujímavostiam festivalu dobrej hudby - Sigord 2000 sa na stránkach našich novín ešte vrátime...
...tu sú festivalové jednohubky:
Rekord v počte vystúpení na tohoročnom Festivale dobrej hudby - Sigord 2000 zlomil jeho dramaturg Peter Cico Hajduk. Cico, hráč na ústnu harmoniku, ktorého domovskou skupinou sú Žobráci, si na festivale zahral dovedna s deviatimi kapelami. Zlé jazyky hovoria, že budúci rok sa festival bude volať Cico a jeho hostia.
Nedeľný detský program zaobstarával Majster N, ktorý mal viac priaznivcov medzi dospelým ako medzi detským publikom. Jeho fórky sú tiež určené skôr pre dospelých a sypal ich z rukáva jeden za druhým aj tentokrát. Facku, ktorou počastoval jedného chlapca za to, že mu fúkol bubliny z bublifuku do tváre si však mohol odpustiť. Na Kráľa detí to bola trochu silná káva.
Výpadok elektriny nezabránil domácej skupine Mloci, ktorá festival spoluorganizovala, aby začala svoje vystúpenie. Zlé jazyky tvrdia, že potom, čo prúd naskočil to už nebolo ono...
Punkové korene nezaprel líder kapely Nový Al - bum Tibor Čech (hral v skupinách Zóna A a Extip). Nový Al - bum hral tentokrát ako o život, s doslova punkovým drajvom, aj keď mal veľmi ťažkú pozíciu. V časovom sklze nastúpil o Lojzovcoch a pred nedeľnou hviezdou Drišľakom.
Moderátori Marcel Forgáč a Mišo Hudák neboli len obyčajnými uvádzačmi, ale súčasťou programu. Predviedli množstvo skečov, ktoré fakt stáli za to a po celý čas dokázali udržať výbornú náladu. Z množstva výrokov spomeňme aspoň poznámku Marcela Forgáča, že manželky, priateľky a kamarátky členov občianskeho združenia Sicortus sa pred tombolou „zmenili na už trochu vetrom ošľahané hostesky“. Mišo Hudák si len povzdychol, že „chvalabohu, že som to nepovedal ja“. Vedel o čom hovorí, medzi hosteskami bola aj jeho manželka.
Hra na pílu neznela len na Farme Bolka Polívku v Olšanoch, ale aj na Festivale dobrej hudby - Sigord 2000. Staré šlágre zahral na píli Jirko Bradáč z Rožňavy a aj keď mu vystúpenie trochu pokazil výpadok elektrického prúdu, zožal oprávnený potlesk na otvorenej scéne.
Originálnou VIP zónou sa stal priestor pod pódiom. Prvá pochvala na adresu organizátorov je v tom smere, že práve v týchto priestoroch vznikla akási spontánno-prirodzená mixzóna, kde sme mohli robiť rozhovory bez toho, aby nás niekto obmedzoval a buzeroval (ako to, žiaľ, býva na iných podujatiach - športoví organizátori, príďte sa poučiť!). Druhým plusom je fakt, že s akoukoľvek, aspoň trocha splniteľnou požiadavku, nám ochotne organizátori pomohli a vyhoveli.
Súčasťou spomínanej mixzóny bola aj Karčma u dvoch pipoch. Keď sme sa pomedzi rôzne debaty s účinkujúcimi chceli počastovať pivkom a potom zaň aj zaplatiť, dostalo sa nám poučenia, že tu sa neplatí a tak sme, dá sa povedať, pili na účet podniku, lepšie povedané, na novinárske preukazy... Na otázku, ktorá je druhá pipa po tej, z ktorej sa čapovalo, ochotná obsluhujúca, ktorá nás ku pivečku ponúkla zemiačkami, prehlásila: „Ta ja, ja tota najvekša pipa!“ Ďakujeme za ochotu, ktorú sme však využili iba raz, inak totiž príliš nebolo času.
Spoluautor článku: Martin BELEJ