Peter Kocák sa narodil v roku 1961 (aj keď mu zvyčajne hádajú o desať rokov menej) v Čiernej nad Tisou, ale považuje sa za čistého Stropkovčana, kde vyrastal. Študoval strednú školu umeleckého priemyslu (ŠUP) Košice, v roku 87 absolvoval vysokú školu výtvarných umení Bratislava, oddelenie voľnej grafiky a knižnej ilustrácie - u profesora Albína Brunovského a docenta Igora Rumanovského.

„Mal som tak dvanásť, trinásť rokov a dostal sa mi do rúk životopis Vincenta van Gogha. Zistil som, že nechcem byť viac futbalista, ale maliar. Na to mi zomrela moja 74-ročná babka a pamätám si, že som nad jej hrobom prisahal, že budem maliar.“

Futbal hral P. Kocák v Stropkove do 14 rokov, prestal s ním po tom, čo sa ako prvý Stropkovčan dostal na košickú ŠUP-ku. Študoval na nej propagačnú grafiku u Evy a Vladimíra Jeníkovcov. Jeho súpútnikom bol fotograf Peter Župnik, dnes žijúci v Paríži, jeden zo štvorice známej slovenskej novej vlny fotografov.

„Po mature som sa, s priemerom 1,1, prihlásil na grafiku do Bratislavy. Nevzali ma pre nedostatok miesta, ale Jeník napísal odvolanie a prijali ma. Bol som celý šťastný,“ opisuje Peter Kocák svoje ďalšie roky.

Z Bratislavy sa vrátil domov, keďže mal odklad vojny, rok pracoval ako propagačný výtvarník v Tesle. Vojnu si odslúžil v Hradci Králové a poď ho naspäť do Tesly. „Potom ma zavolal akademický sochár František Patočka, či neprídem učiť do Prešova. Ja, grafik, a učiť?“

Šiel. Učil na Ľudovej škole umenia na Plzenskej ulici a od roku 1989 podnes učí grafiku, písmo (grafický dizajn) a kresbu (akt) na prešovskej vysokej škole.
„Ak je v ročníku zhruba 25 ľudí, vždy sa nájde jeden talent, možno dva, ktoré sa dajú rozvinúť. Ostatní študujú preto, aby študovali,“ hovorí o svojom pôsobisku.

Jeho najpamätnejšou vernisážou bola spoločná výstava práve so svojim niekdajším žiakom Ľubomírom Repaským v Levoči. Mimochodom, zúčastnil sa aj vernisáže výstavy žiaka Ľ. Repaského, teda vlastne žiaka svojho žiaka.
Čo by bolo, keby sa Peter Kocák nestal výtvarníkom? „Teraz by som bol trénerom Tatranu. Vlado Gombár je o rok mladší, hrával so mnou, on stredný útočník, ja pravé krídlo,“ bez zaváhania hovorí Peter Kocák a dodáva, že Stropkov je liaheň talentov, ktorých k futbalovému kumštu zasväcuje Ľubomír Micheľ (otca známeho rozhodcu) a ďalší tréneri. „V Stropkove je každý chlapec buď futbalista alebo robí v Tesle.“

Medzi techniky, ktorými P. Kocák tvorí, patrí suchá ihla (C4), kde vždy využíva minimálne dve farby, ďalej lept (C3) a linoryt (X3). No venuje sa aj maľbe.
„Áno. Olejomaľbe na klasickom plátne. No na rozdiel od grafiky, kde sú figurálne prvky, moja maľba je abstraktná. Farba sama o sebe je pre mňa obsahom, sú to iba ťahy štetcom. Maľba vychádza priamo zo mňa, lebo som pri nej slobodný. Netreba disciplínu, ako keď musím ryť do kovu.“

Čo je jeho inšpiráciou? „Vždy žena. Ženské telo, myšlienky, duša, toto je jediná inšpirácia. V maľbe je to zen.“ Slovíčko zen ihneď evokuje orientálne náboženstvá. P. Kocák však o nich vraví: „Poznám ich všetky, ale ma nezaujímajú.“

Okrem van Gogha má rád práce Michelangela, Picassa i Rembranta, ktorého považuje za svojho patróna (narodil sa v rovnaký deň, 15. júla).
Prejdime k rodine. Peter Kocák má dve školopovinné deti. Dominik sa venuje ju-jitsu, Veronika írskemu tancu. Kocákova 19-ročná dcéra Petra z prvého manželstva je basketbalistka, zmaturovala na športovom gymnáziu v Brne a ide na vysokú študovať záhradnú architektúru.

Kým Peter Kocák inklinuje k Číne, jeho manželka Janka sa zaujíma o dejiny i filozofiu Tibetu. To celkom nejde dokopy. Súhlasí s tým a hovorí, že obsadenie Tibetu nevie Číňanom odpustiť ani on. Ako sa Peter Kocák zoznámil s manželkou? „Bolo to v Bratislave. V autobuse číslo 39 ako blesk z jasného neba. Keď som ju zbadal, tak som si povedal, že toto musí byť moja žena. Tri roky som za ňou behal.“ Bolo to v roku 1986, keď končil školu a Janka bola na letnej aktivite.

Skúsili sme osloviť aj manželku známeho výtvarníka, aby naň niečo prezradila.
Najprv sa trošku zdráhala, no potom spustila: „Je strašný nervák. Buď je extrémne dobrý alebo extrémne nervózny. Vie rozhádzať peniaze ako sponzor prešovských 'spiťakov', žobrákov. Kocák keď je triezvy, ani hubu neotvorí, ale keď je opitý, tak ju nezatvorí. Hučí a rozpráva sa sám so sebou.“

Dozvedeli sme sa, že rád stráca mobily (bolo ich zo desať), šiltovky (20 ročne), slnečné okuliare a ruksaky. „Je absolútne žiarlivý,“ ukončila výpočet negatív Petra Kocáka jeho manželka, no jedným dychom dodala, že má aj veľa kladných vlastností. Okrem iného je štedrý a pracovitý...

(august 2002)