Arnosť Golflam. Toto bol ťažký rozhovor, lebo Arnošt Goldflam je ťažký respondent. Odpovedá presne. Presne a stručne, takže treba precízne formulovať otázku. Navyše ma vyrušovala jeho dikcia reči, ktorá mi veľmi pripomínala môjho otca.
Bolo to ale spontánne a zaujímavé. A napokon fajn. Veď posúďte sami.

Dávam to tu. Samozrejme, privítam, ak kliknete na originál článku a úplne najlepšie, ak nás podporíte digitálnym predplatným (a máte v tom celý Korzár, SME i My), stačí vybrať obdobie a zaplatiť kartou. Ak, tak to vždy viete zrušiť, je to fér...
Originálny link:
https://presov.korzar.sme.sk/c/22966341/arnost-goldflam-rozhovor-presov.html
Fotogaléria:
https://presov.korzar.sme.sk/g/208139/arnost-goldflam?gref=https%3A%2F%2Fpresov.korzar.sme.sk%2Fc%2F22966341%2Farnost-goldflam-rozhovor-presov.html&list=1

Akciu zorganizovala Krajská knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove a konala sa na Stromoradí: https://www.kniznica-poh.sk/index.php/aktuality/729-mesiac-autorskeho-citania-v-presove

A odporúčam ešte tento článok z tejto skvelej akcie:
https://presov.korzar.sme.sk/c/22967229/mame-uz-aj-koncovku-pre-transgender-priezviska-hovori-islandska-spisovatelka.html

A tu je ten rozhovor:

PREŠOV. „Arnoštéééé, “ pokrikoval naňho Bolek Polívka ako Bohuš Stejskal v komédii Dědictví aneb Kurvahošigutntag a dal mu spraviť nový nos.
Lebo veď „co je to za chlapa bez pořádného frňáka“.

Takto má väčšina ľudí zafixovaného Arnošta Goldflama (76).

Jeho umelecký život je ale omnoho pestrejší.

Arnošt Goldflam sa narodil v Brne, kde prežil väčšinu života.

Je zo židovskej rodiny. Jeho mama pochádzala od Ľvova, otec z Viedne.

Aby jeho mamu pustili po vojne z Ľvova, na úradoch povedala, že je vydatá, ale stratila dokumenty. Prešlo to, ale tým pádom sa už jeho rodičia nikdy nevzali a Arnošt Goldflam sa smeje, že pochádza z nemanželského zväzku.

Vždy bol vášnivým čitateľom. Zo štúdia medicíny odišiel, pracoval manuálne, neskôr však absolvoval činohernú réžiu na brnianskej JAMU (Janáčkova akademie muzických umění).

S kumštom spojil svoj život. Je režisérom, úspešným autorom divadelných hier, učil na JAMU.
Popri tom napísal viac ako tri desiatky kníh a presadil sa vo filme, kde ho režiséri obsadzovali ako výrazný typ.

Do Prešova prišiel nedávno Goldflam v rámci Mesiaca autorského čítania spolu s islandskou autorkou Þórdís Helgadóttir. Predstavil svoje príbehy o strašidelnom Brne.

Po skončení čítačky poskytol Korzáru rozhovor.

Spomínali ste, že vás bude teraz vo filme dabovať slávny francúzsky herec. Ako k tomu došlo a čo to vlastne bude?

- Podľa mojich rozprávok sa točí bábkový film. Jednu časť točia českí filmári, druhú Slováci, tretiu Slovinci a štvrtú Francúzi. Tam bude moja bábková postava a nejaký známy francúzsky herec ma bude dabovať.
Vašu postavu si vymysleli oni? Nebola v poviedke?

- Vymysleli si to tí Francúzi. Je to podľa mojej knižky O nepotřebných věcech a lidech, ale moja postava v nej nefiguruje.

Ľudia vás majú zafixovaného ako výrazného herca, ale vy ste aj divadelný autor hrávaný po celom svete...
- ... mnoho rokov robím aj réžiu.

Kde všade hrali vaše hry?

- Samozrejme, v Čechách i na Slovensku. V Košiciach hrali moju hru Doma u Hitlerovcov. V Spišskej Novej Vsi hrali Dámsku šatňu, v Bratislave tiež niečo hrali…

Keďže bude reč aj o Bolkovi, tu je link na jednu reportáž: https://frenky.sk/clanok/77/bolek_polivka-50-_narodeniny_krala.html

Ale mysleli sme skôr vo svete.

- V Nemecku, Rakúsku, Poľsku, dokonca aj v Rusku. A tak.

Vaša mama pochádza z mestečka pri Ľvove?

- Áno, zo Sokalu.

Ako vnímate aktuálnu situáciu? Máte srdcový vzťah k Ukrajine?

- Nemám tam už nikoho, ale srdcový vzťah k Ukrajine mám, v Ľvove som mal pred rokmi aj čítačku. A ako to môžem vnímať? Kto by z toho mal radosť? Myslel som si, že vojna už nikdy nebude, a ona predsa, takýto kúsok od hraníc, prišla. Je to hrozné.

V slovenskom parlamente máme neonacistov a fašistov.

- Viem, je mi to známe.

Ako k tomu došlo? Kde spravila chybu naša spoločnosť, že sme to dopustili?

- Ono je to v každej spoločnosti. Aj v českom parlamente máme nacionalistov. U vás tiež, aj na Ukrajine samozrejme sú, bohužiaľ. K tomu dochádza tak, že keď je chvíľu pokoj, tak sa ľudia zase začnú
radikalizovať a zase začnú vystrájať.

Vy žijete celý život v Brne?

- Teraz už v Prahe.

Napísali ste poviedkovú knihu Strašidelné Brno a vraj chystáte aj Prahu.

- Už som ju dopísal. Okrem toho som napísal aj novelu s názvom Brno, ty město mých snů. Takže odkedy nebývam v Brne, tak píšem o Brne. Nedávno som dopísal aj knihu o Prahe, ktorú si u mňa objednalo vydavateľstvo.

Podľa tej brnianskej šablóny?

- Nie. Tam som si toho viac vymyslel, lebo tú Prahu zas natoľko nepoznám. Keďže som sa tam nenarodil. Tak som si to všetko vymyslel.

V tých knihách je veľa mystifikácií a rôznych bizarností. Inak aj Prešov je na to ideálne mesto, tiež tu máme plno mýtov. Nakoľko sa prelínajú s realitou?

- Veľmi nie. Väčšinou je to vymyslené. Možno niektoré postavy sú spojené s Brnom, ale ten príbeh som si vymyslel.

Možno sa stane súčasťou legiend.

- Uvidíme.

Poznáme vás ako herca. Vo filme Něžný barbar ste hrali Egona Bondyho v takej exponovanej podobe. Vy ste sa zrejme aj osobne poznali. Čo na to hovoril?

- Poznali sme sa. Neviem, či vôbec ten film videl. Bol svojrázny. Asi netúžil po tom vidieť, ako ho niekto hrá.

Všetky tie tri reálne postavy - Hrabal, Boudník, Bondy - boli svojské a opradené legendami, vrátane ich smrti. Do akej miery odrážal ten film realitu? Vtedy ešte žili Bondy aj Hrabal.

- Hrabal žil, Boudník už nie, ale ja som sa s ním kamarátil. Veľa vecí tam bolo skutočných, vzniklo to podľa Hrabalovej knižky Něžný barbar.

Čím to je, že na Slovensku, na rozdiel od Čiech, nefunguje pre väčšinového diváka hrabalovská poetika?

- Pretože je to zahraničný autor.

V tom čase to ale bol rovnaký kultúrny priestor.

- Hm, nie úplne.

Vy osobne máte rád Hrabalove knihy?

- Keď som mal tak osemnásť až tridsať rokov, tak som veľmi mal rád jeho knihy. No pomaly som sa dostal zase k niečomu inému. Takže som toho Hrabala dlho nemal v rukách.

Čítali ste všetko možné, od rodokapsov, cez horory až po budovateľské romány. Čo čítate aktuálne?

- Čítal som stále všetko, čo sa mi dostalo do rúk. Teraz akurát čítam spomienky fotografa Koudelku. My sme sa kamarátili a učili sme na JAMU s režisérom Petrom Scherhauferom a on stále, keď sme robili pohovory, sa tých adeptov pýtal: Akú knihu máte na nočnom stolíku? Takže mám rôzne knižky na stolíku, ale nie na nočnom, pretože v posteli ja nečítam. Čítam v kresle.

Spomínali ste, že počas korony ste boli činný, že vám to vyhovovalo. Čo všetko ste stihli?

- Napísal som práve tie spomínané knižky - Strašidelný Brno, novelu Brno, ty město mých snů a Strašidelná Praha. To som stihol v priebehu posledných dvoch rokov. Okrem toho som v divadle Ypsilon režíroval inscenáciu Let do nebe a zahral som si v Přání Ježíškovi, v seriáli Špunti na ceste i v rozprávkovom nemeckom filme Trpasličí nos.

Vraj nie ste výrazný herec, ale výrazný typ.

- Presne tak, oni ma obsadzujú ako určitý typ.

Taká výrazná rola bola v Dědictví s kamarátom Bolkom Polívkom. Nelezie vám už na nervy, že sa všetci pýtajú na Arnošta bez frňáka?

- Nevadí mi to. Považujem to za podarený film. S režisérkou Věrou Chytilovou sme si dobre rozumeli, takže na to rád spomínam.

S Bolkom ste dlhoroční kamaráti, často ho spomínate, aj on vás. Ako spolu vychádzate?

- My sa poznáme päťdesiat rokov. Takže sme kamaráti a máme sa radi.

Máte ho rád aj ako herca?

- Veľmi, veľmi. Aj sme spolu hrali v divadle, veľa som sa od neho naučil. Je veľký improvizátor, to som sa od neho učil. Vždy som mal rád, čo on robil.

Vy sám pre seba ste viac čo? Herec, divadelný režisér, dramatik, literát?

- A ešte bývalý pedagóg. Ja to rád striedam. Vtedy ma to baví, keď to môžem občas takto prestriedať.

A takéto živé čítania pred publikom vás bavia?

- To ma tiež baví. Nesmie to byť príliš často. No trebárs tento MAČ – Mesiac autorského čítania, tak som tu bol asi najčastejší účastník.

Teraz sa striedate s islandskými autormi. Island má toľko obyvateľov ako Košice a veľmi veľa celosvetovo uznávaných kapiel či spisovateľov. Ako je to možné?

- Robím si žarty, že je to preto, že je tam svetlo aj v noci, tak nemajú čo robiť a píšu. Je tam zima, tak sedia doma pri peci a píšu. A je to tiež krajina opradená rôznymi legendami. Takže je to tam živé.

Máte rád islandskú literatúru?

- Až tak ju nepoznám. Samozrejme, niečo som čítal, teraz nedávno napríklad od takej autorky, ktorá zomrela pred dvoma rokmi, výbornú knihu o starej žene v mojich rokoch – 76 a bolo to výborne napísané. Čo som čítal, to sa mi páčilo.

Aj medzi fanúšikmi hudby je známe, že čokoľvek príde z Islandu, má svoju kvalitu.

- Áno. Hovorím, že je to krajina s fantáziou.

Korona sa skončila, rozcestovali ste sa. Čo máte aktuálne na práci? Robíte divadlo, či niečo píšete?

- Teraz akurát nič. Dokončil som korektúry k tej Strašidelnej Prahe a to ma tak vyčerpalo, že teraz si musím trochu odpočinúť.

A počkáte na ponuky? Tak to u vás funguje?

- Pri filme určite. Musím čakať na ponuky, nemôžem obchádzať filmárov a ponúkať sa. Keď budú mať záujem a bude to pekné, rád si niečo natočím. Režírovať budem niečo až niekedy na jeseň. A písať asi až po Novom roku.

Kde sa vám lepšie žije? V Prahe či v Brne?

- Doma! Teraz som doma v Prahe, tak v Prahe.

Je to taký rozdiel? Tie vtipy sa hovoria stále…

- To je len taký humor, že sa podpichujú, ale poviem vám, že to tak nevnímam. Sám si robím žarty aj z Brna, aj z Prahy. Takže mne sa lepšie žije tam, kde mám blízkych ľudí. Rodinu a tak.

Čítajte viac: https://presov.korzar.sme.sk/c/22966341/arnost-goldflam-rozhovor-presov.html

• 
• 
• 
• 
•