Prešov - Naša rubrika má názov Ako si žijú známi ľudia, tentoraz vám však predstavíme niekoho, kto je skôr neznámy. Aspoň širokej verejnosti. Ide však o pozoruhodnú osobu, Prešovčana, a naviac sme ešte v tejto rubrike ani raz nemali scenáristu a spisovateľa.

Víťo Staviarsky má 40 rokov a za tú dobu zažil všeličo. Študoval na strednej filmovej škole v Čimericiach produkciu, potom ukončil scenáristiku a dramaturgiu na pražskej FAMU. Pracoval však na rôznych prapodivných miestach - robil ošetrovateľa v psychiatrickej liečebni v pražských Bohniciach, päťročnú prax má aj z práce na prešovskej záchytnej stanici, robil i kulisáka, či vo výčape... Momentálne podniká v oblasti obchodu a zároveň sa venuje literatúre. Bol aj medzi ocenenými na prestížnej súťaži Poviedka 2001, v zborníku zo súťaže mu vyšla poviedka Laborant.

„Je o pitevnom laborantovi, ktorý si hľadá na inzerát ženu,“ hovorí o poviedke jej autor a dodáva, že dielko končí tak, že nakoniec tú ženu uškrtí a vypitvá. Laborant pochádza zo 120-stranovej zbierky poviedok, básní v próze, fragmentov a rôznych krátkych textoch, ktorú pripravil ešte v roku 1993. Získal vtedy odmenu Literárneho fondu, celá zbierka však knižne nevyšla. Niektoré krátke útvary sa objavili v rozhlase („boli to také minihorory, ktoré v rozhlase vyzneli ešte lepšie než vyzerajú na papieri“) a niektoré texty boli publikované v časopise Fragment, ako aj v jednom belehradskom literárnom časopise, kde Staviarsky zastupoval spolu s Pišťanekom a Taragelom „mladšiu strednú generáciu slovenských autorov“. O súťaži Poviedka 2001 sa dozvedel náhodou, skúsil tam poslať starého Laboranta a uspel.

Jeho debut však siaha do roku 1987, kedy mu vyšla prvá poviedka v časopise Romboid. Napriek viacerým publikovaným veciam mu ešte samostatná kniha nevyšla. Ako vraví, pred dvoma rokmi bol oslovený jedným pražským vydavateľstvom, ktoré mu chcelo vydať knihu. „Vtedy som na to veľmi nereflektoval,“ hovorí Víťo Staviarsky, narodený v znamení Váh, no dodáva, že ponuka je stále aktuálna. Po úspechu v súťaži Poviedka 2001 dostal i ponuku od vydavateľstva L. C. A.

Zaujímalo nás, do akej miery poznačili Staviarskeho tvorbu jeho spomínané zamestnania. „Poznačilo ju najmä to, že sa človek stretáva s krutosťou, s vecami na hrane. V niektorých situáciách išlo doslova o život... Samozrejme, že sa človek s týmito vecami vyrovnáva a vyrovnáva sa tak, že buď z nich ťaží, alebo ich ventiluje,“ hovorí autor Laboranta a zároveň podotýka, že v jeho tvorbe nezachytáva žiadnu dokumentárnosť, všetko je fikcia. Využíva čierny humor, grotesku, niektorí kritici mu vyčítajú prílišnú morbídnosť.

Víťo Staviarsky je už 16 rokov ženatý a má tri deti. Hovorí, že Laboranta čítal aj im. Najmladšiemu synovi denne rozpráva rozprávky, robil tak aj pri jeho dvoch starších súrodencoch. Odhaduje, že vlastných rozprávok už preto vymyslel okolo päťtisíc, ale nepíše ich.

Chceli sme tiež vedieť, ako sa absolvent FAMU dostane pracovať do Bohníc. „Najprv som robil v blázinci, potom som začal diaľkovo študovať FAMU. Na dennom vtedy študovali napríklad Hřebejk, či Chaun. Hovoril som si, že moja práca mi bude slúžiť ako škola života.“ Išlo to dokopy? „Veľmi dobre. Bola to najlepšia inšpirácia, námety prichádzali denne.“

Ani so strednou školou to nemal jednoduché, pretože tesne pred maturitou sa išiel potulovať, vrátil sa až neskôr a školu dva roky dorábal. „Aj tak to boli najlepšie časy v mojom živote,“ hovorí Víťo Staviarsky o svojom tuláckom období, v ktorom si, mimochodom, našiel svoju terajšiu manželku.

A ako vyzerala jeho scenáristická prax? „V roku 1990, ešte na škole, som pripravil scenár k romanci o Rómoch nazvanej Šľepa laska. Ten zakúpila košická televízia, ktorá ho nakoniec nezrealizovala,“ začal rozprávať anabázu scenára. Ten dostal v roku 94 grant z ministerstva kultúry, no po voľbách sa vymenili ľudia a zase ostal stáť. „Peniaze, ktoré naň boli vyčlenené sa odrazu stratili.“ Scenár kúpil pražský Spacefilm, ani ten ho však nestihol zrealizovať. „Tak som si v roku 97 povedal, že už neurobím ani čiarku scenáristiky,“ hovorí Víťo Staviarsky, ktorý medzitým zrealizoval napríklad český animovaný seriál Honza. To, či Šľepa laska ešte niekedy uzrie svetlo sveta, je mu už jedno. „Som rád, že už nie som závislý na príjmoch zo scenárov. Živiť sa tým, naviac pri troch deťoch, nikomu neprajem.“

Medzi obľúbených autorov Víťa Staviarskeho patria Franz Kafka, F. M. Dostojevský, či Ladislav Klíma. Medzi jeho neresti patria cigarety, ktorých vyfajčí denne minimálne tridsať.

Internet neodsudzuje, i keď sa mu spočiatku bránil. „Tak, ako som sa bránil autu, či mobilu, no nakoniec ma to dostihlo.“ Internet považuje za komunikačne výhodný prostriedok a „zvlášť mladým ľuďom na Slovensku, ktorí niečo vedia, otvorí dvere do sveta“. Zároveň tvrdí Víťo Staviarsky o internete, že cez neho môže taký scenárista získať takmer rovnaký servis, aký mu poskytuje dramaturgia. Svoje práce na sieti zatiaľ nemá, ale predbežne to má vo výhľade. No na margo internetu tiež zdôrazňuje, že „neviem, či pomôže kvalite literatúry. Tú treba v prvom rade vymyslieť, napísať, stvoriť.“ Víťo Staviarsky už má po štyridsiatke a tvrdí, že to je pre neho ten správny čas, aby začal tvoriť literatúru a venoval sa jej vážnejšie.

(jún 2001)

Linka na vydavateľa L. C. A.: http://www.lca.sk