Silvia Kaščáková Tri rozhovory, ktoré som robil so zaujímavými persónami umeleckého sveta. Textárka Silvia Kaščáková, spisovateľ a vysokoškolský docent Ján Gavura, hudobníčka Jana Uriel Kratochvílová.

Každé interview je iné, z každého ponúkam podstatnú časť. Ceké rozhovory nájdete v príslušných linkoch, aj s fotogalériami. Môžete ich podporiť kúpou digiálneho predplatného (podľa možnosti nie cez SMS, zbytočné poplatky...), za čo vopred ďakujem. Autorom rozhovorov som ja, len ten posledný sme robili spolu s Edom Kopčekom z webu MojaMuzika – http://www.mojamuzika.sk

Silvia Kaščáková

Píše texty pre Knechtovú aj Koščovú. Priviedol ju k tomu Husovský
Celý rozhovor:
https://presov.korzar.sme.sk/c/22559696/pise-texty-pre-knechtovu-aj-koscovu-priviedol-ju-k-tomu-martin-husovsky.html

Píše texty pre Knechtovú, Koščovú a ďalších interpretov, je uznávanou autorkou poézie aj prekladateľkou z poľštiny.

Prešovská rodáčka Silvia Kaščáková (45) chodila na košickú Strednú umeleckopriemyselnú školu, o ktorej hovorí: „Bola to dobrá škola, aj keď sa mohlo zdať, že iba kreslíme, maľujeme, lepíme si a vymýšľame si. Stále sa mi v živote potvrdzuje, že spôsob, akým nás viedli k tvorbe, ma zasiahol a čerpám z neho v každej oblasti.“
Momentálne učí na univerzite v Ružomberku. Na Liptov sa aj presťahovala, stále sa však cíti byť Prešovčankou a východniarkou.
(...)
Vaša najväčšia textárska vec za rok 2020 bola pieseň Takí sme, však? Ako sa spolupracovalo s Katkou Knechtovou a Adamom Ďuricom?
- Áno. Spolupráca bola klasická, prišlo demo, bolo potrebné si ho vypočuť a písať. Nič špeciálne za tým nebolo. Vlastne to, že šlo o duet. To bolo zaujímavé, písať naraz pre dvoch.
Písali ste pre kadekoho. Napríklad pre Komajotu, ktorá sa spolieha najmä na Jozefa Husovského a Miša Baláža, pre Michaellu, Katku Koščovú, pre viacerých ďalších – mohli by ste trochu rozviesť tieto spolupráce?
- Presne tí, ktorých spomínate, ma oslovujú vo viac-menej pravidelných intervaloch. Je to pre mňa veľký bonus, oni aj tá autorská frekvencia, že sa ku mne pri ďalšom projekte vždy zopár skladbami vrátia. A keď to potom počuť v rádiu, ozvú sa zase ďalší speváci. Vlastne s tým netreba robiť nič viac, iba písať.
Vaše texty sa objavili aj na najnovšom albume Katky Knechtovej. Ako vznikali? Sadli ste si spolu, rozumiete si, či to bolo viac-menej v pracovnej rovine?
- Nekamarátim sa s každým interpretom a ani to podľa mňa nie je treba. Buď dôjde k nejakému autorskému naladeniu, buď sa trafím do jeho slovníka, chvíľu to môžem skúšať, alebo sme si vzdialení. Text je pre mňa pracovná záležitosť, na ktorej pracujem vo voľnom čase. A zároveň je to koníček, niekedy až bytostná potreba.
Ponuku na spoluprácu od Kataríny si vždy vážim. Nielen preto, že je Knechtová. Keď napíše, zdá sa mi, že viem, čo by k hudbe chcela, aké obsahy si predstavuje. Je mi v tom niečo blízke. To je vzácne. Potom mi to treba už len vložiť do rýmov. Lebo pochopiť požiadavku aj sa na ňu nastaviť môžem, ale text mi nemusí vyjsť na prvú. Podobne to mám s viacerými speváčkami a spevákmi, iste vedia, že hovorím o nich. Dokonca občas aj s takými, ktorí chceli text, ale nejako im nesadol.
Ktorú spoluprácu si najviac vážite?
- Písala som niečo pre Luciu Šoralovú a ona teraz tvorí v muzikantskom triu spolu s pánmi Vřešťálom a Sázavským z Nerezu, tak spolupracujeme. Už vznikli a vznikajú nejaké skladby, teším sa z toho ako malá, lebo o tom by som sa kedysi neodvážila ani snívať. Môžem písať aj v češtine, to je veľký bonus, nové slová, nové rýmy, takže nový materiál na tvorbu. Keď som ich počúvala pred dvadsiatimi rokmi, tak som si vravela, Bože, to sú texty. Ale vážim si všetky spolupráce, je to pestré, raz som dostala ponuku prebásniť operu pre deti, potom otextovať skladby vážnej hudby, liturgickú hudbu, gospel, punk...
O tom punku sme už počuli. No predsa len, ako to ide dokopy s liturgickou hudbou? Bola to pre vás veľká zmena?
- Treba hneď povedať, že si odo mňa žiadny text nevzali. Tak je to. Ale bavilo ma skúšať to písať. Rozdiel od akejkoľvek inej ponuky bol len v tom, že tam nebola žiadna spevácka linka, len označenie času, presne minúty a sekundy, kedy ide strofa, kedy refrén a ako dlho trvajú. Odvtedy som sa s takým textovaním už nestretla. Ale možno iní textári to poznajú lepšie.
Pre koho by ste chceli písať texty?
- Viem, že sa pýtate na speváka alebo kapelu, ale pôjdem iným smerom – pre ľudí. Aby im niečo hovorili, aby im nejako mohli veriť, mohli im byť niečím blízke. Alebo ich pobaviť? V jednej ocenenej poľskej knihe pre deti som teraz čítala silné myšlienky o slovách. Stačí pár slov, aby sme mohli klamať. A stačí pár slov, aby sme povedali pravdu. Nič viac, pár slov. A tak predsa rovnako stačí pár slov, aby sme mohli niekoho potešiť. A možno aj niečo zmeniť, na niečo upozorniť alebo sa priblížiť. Je to tak, že kto má dnes mikrofón, má istým spôsobom veľkú moc? Áno, mierim aj na politickú scénu, na médiá, nielen na umelcov... Skrátka na tých, ktorí sú „ozvučení“. Vypúšťame veľmi veľa smogu v podobe slov a viet.
Hm...
- Niekedy si aj vravím, čo to je v našej krajine, že tak veľa ľudí chce u nás spievať. A aj písať, čo sa týka literárnej scény. Sama s tým občas zápasím, či ešte písať, ako, komu…
Vyhli ste sa konkrétnym menám. Nemáte nijaký takýto sen? Či radšej nechcete vysloviť?
- Možno to bude znieť príliš slušácky, ale mne sa ten sen už splnil. Napríklad aj v tom, že Katarína Koščová si našla taký hudobný smer, aký si našla, a že ma občas osloví. Lebo ono to písanie určite súvisí aj s mojím hudobným vkusom. Aj Nerez je splnený sen, aj Lucia Šoralová, aj Komajota, veď ja som ich veľký fanúšik. Videla som, ako šli hore Kandráčovci a jasné, že mi napadlo, ako si asi robia pesničky. A oni sa mi zrazu ozvali, aby som prispela nejakými textami.
Dosť ma láka muzikál alebo nejaká taká forma, kde sú piesne vsadené do deja. Musia nadväzovať, hovoria za postavy, na takú prácu som zvedavá. V poslednej dobe sa mi veľmi zapáčil aj šansón. Aj tam je príbeh. A asi ani nechcem vysloviť nejaké mená, lebo vidím, že ani ľudí, s ktorými som doteraz robila, neviem vymenovať všetkých. Ale hádam ešte nejaké texty prídu. Ak nie, budem viac čítať (úsmev).
Ako je to s úrovňou piesňových textov?
- Kolegyňa mi akurát teraz spomínala, že mala problém kúpiť v obchode čistú vianočnú pohľadnicu. Bez textu. Skrátka chcela dopísať vlastný text, osobné prianie. Ale všetky boli s textom. Vravela, že tá pohľadnica s veršíkom je už pripravená na konzumáciu. Veľa ľudí to takto chce. Ale poézia sa nekonzumuje ľahko. Ak áno, ak nás zasiahne, tak ju hltáme, ale myslím si, že skutočná poézia vyžaduje aj čitateľskú skúsenosť, čitateľskú pasiu, reflexívnu námahu.
To isté aj texty piesní. Ale niekedy v nich nie je miesto sa zamýšľať. Majú pobaviť, uvoľniť napätia, roztancovať. Alebo môžu dojať. A je to v poriadku. Texty nemusia byť básnické, poetické, metaforické a ani vážne, aby boli kvalitné. Ale nejakú formálnu úroveň by mali mať. A navyše nejaký nápad, finta, zaujímavé slovo, keď sa podarí, tak je ešte lepšie. Ak chce niekto rýmovať slová ako nebo alebo láska, tak musí vymyslieť sakramentsky dobrý rým. Lebo tie slová už rýmovali mnohí.
(...)
Vy ste pôvodne poetka. Ako ste sa dostali k písaniu textov?
- Neviem, koľko kníh treba na to, aby som mohla sebavedomo povedať, že som poetka. Ale textov už mám celkom príjemné množstvo. Zaklínadlo na prvý popový text znie - Martin Husovský. On vedel, že píšem verše, raz ma zastavil s prosbou o text. Odvtedy sa to už len nabaľovalo.
Robíte najprv text, ktorý neskôr skladateľ zhudobní, alebo naopak, alebo aj aj? Čo je pre vás ťažšie?
- Píšem texty na hudbu a aj texty, ktoré potom muzikanti zhudobnia. Je mi jedno, ktorý spôsob si vyberú. Môže sa zdať, že už hotová spevákova linka ma obmedzuje, ale ona mi často iba pomôže vybrať si z veľkého množstva slov. Musí tam ísť len to, ktoré sa tam dá nafrázovať.
V Prešove je množstvo hudobníkov, literátov, ale i výtvarníkov a podobne. Možno žijú vo svojej bublinke, ale je ich dosť a mnohí z nich reálne prerazili na Slovensku i v zahraničí. Čo myslíte, prečo je to tak?
- Prešov je pekné jahodové mesto s históriou, divadlami, spisovateľmi, muzikantmi, hercami, maliarmi, ale aj vedcami, lekármi a to sa iba prirodzene rokmi násobí, dedí, rozrastá.
No mesto tvoria aj ľudia, ktorí nie sú na prvý pohľad umelcami, roky pracovali vo fabrikách, všelijakých závodoch, v obchodoch, školách, dreli, aby mohli uživiť svoje rodiny v bytoch na sídliskách. Myslím, že keď sa spojí tá húževnatosť s talentom, nemôže zostať bez ovocia. Možno s tým súvisí, aj historicky, poloha mesta. Ale iste aj poloha srdca. Je tam čosi dedičné, prechádza to do génov, a tak tu máme vždy nových hercov, nových spisovateľov, výtvarníkov, spevákov, speváčky...
(...)
Čítajte viac: https://presov.korzar.sme.sk/c/22559696/pise-texty-pre-knechtovu-aj-koscovu-priviedol-ju-k-tomu-martin-husovsky.html

Ján Gavura

Časopis o poézii vyšiel s prázdnymi stránkami. Stojí za ním Ján Gavura

Celý rozhovor: https://presov.korzar.sme.sk/c/22591916/casopis-o-poezii-vysiel-s-prazdnymi-stankami-stoji-za-nim-jan-gavura.html

Píše odborné i populárne články, kritiky, básne, preklady, učí a organizuje rôzne podujatia. Na východné Slovensko dotiahol viacero zvučných európskych spisovateľov.
Za svoju tvorbu a vedeckú činnosť získal viacero ocenení.
S Jánom Gavurom sa možno stretnúť všade tam, kde sa na kultúrnom, špeciálne literárnom poli niečo deje.
Literárny vedec, literárny kritik, básnik, vysokoškolský docent Ján Gavura založil pred desiatimi rokmi občianske združenie a vo voľnom čase vydáva časopis o poézii a básnikoch.
Biely protest je reakciou na to, čo sa v súčasnej „dobe covidovej" deje v oblasti kultúry. Postupne sa k nemu hlási viacero umelcov.
V rozhovore pre Korzár povedal popradský rodák, žijúci vo Finticiach pri Prešove, nielen o Bielom proteste, ale aj o tom, ako je na tom v súčasnosti slovenská kultúra.
Vaše občianske združenie je vydavateľom časopisu o poézii a básnikoch Vertigo. Najnovšie číslo vyšlo s bielymi stránkami. Posolstvo je zrejmé, ale aj tak by nás zaujímalo, čo ste týmto konceptom sledovali?
- Časopis Vertigo vychádza päťkrát ročne. Štyri razy podľa ročných období a ako bonus v závere roka vychádza jedno osobitné číslo aj s vlastným dizajnom. V čísle Špeciál, ako ho nazývame, sa pozeráme na niečo výnimočné, netypické, napríklad na vizuálnu poéziu, básne pre deti a podobne.
Rok 2020 bol z globálneho hľadiska jedným z najťažších a zároveň kultúra sa stala jednou z najviac skúšaných oblastí spoločenského života. Pochopiť by sa dalo, keby spoločnosť nakrátko pozabudla na dôležitosť kultúry a umenia, nepochopiteľné však bolo, že ani inštitúcie, ktoré to majú v pracovnej náplni, nerobili pre kultúru dlho nič proti devastačným dôsledkom pandemickej krízy. Vertigo Špeciál, pod názvom Biely protest, vyšlo súbežne so štandardným číslom Vertiga.
Keď sa tie dve čísla dajú vedľa seba, vynikne, o koľko čitateľ prichádza, keby namiesto popísaných stránok boli všade prázdne biele strany. Prišiel by napr. o básne posledného žijúceho lužickosrbského básnika, o eseje o umení, nové básne našich významných aj začínajúcich autorov, o preklady, rozhovory s autormi či recenziami nových kníh.
Prečo Biely protest?
- Uvedomujeme si, že farebnosť má svoju symboliku. A pre nás biela farba bola symbolom nevinnosti a príležitosti voľný priestor zaplniť. To sa napokon deje interaktívnou formou, pretože na výzvu bieleho protestu nám čitatelia a záujemcovia píšu svoje názory, úvahy, básne, fotografie a celkovo vyjadrujú podporu nielen nám, ale aj samým sebe, lebo kultúrne inštitúcie, ako sú literárne časopisy, to robia hlavne kvôli ľuďom a v mene kultivovania humanizmu.
V minulosti sa stalo, že vyšiel v novinách komentár bez písmen, či celé predné novinové strany prázdne. No s tým, že by vyšiel celý špecializovaný umelecký časopis bez akéhokoľvek textu a obrazu, sme sa ešte nestretli. Inšpirovali ste sa niekde, alebo to bol originálny nápad?
- Nápadov ako využiť absenciu niečoho na to, aby sa poukázala dôležitosť chýbajúceho obsahu, bolo v dejinách viacero. Knihy aj obrazy s bielou plochou sa raz za čas objavujú aj teraz. Náš časopis dostal sankciu za nedodržanie triviálnej časti zmluvy, čo spôsobilo takmer 10-mesačné omeškanie vydania. Hrozilo tiež, že časopis zanikne. Táto strašidelná a nesmierne živá predstava nám vnukla myšlienku, či kultúra a časopis ako Vertigo naozaj nikomu nechýba, či nie sme náhodou na takej periférii, že sa o nás netreba ani rozprávať.
Ukázalo sa však, že časopis ľuďom chýbal, a hoci sme mali zverejnené číslo na internetovej stránke, nebolo to dosť. Po vydaní prvých čísel sme dostali mnoho povzbudzujúcich slov. Aj z tejto ťažkej situácie nakoniec vzišlo čosi dobré.
(...)
O kultúre sa dlho hovorilo, že je na chvoste, podceňovaná, finančne poddimeznovaná a nie je na tom dobre. Pandémia akoby ukázala, že to tak nie je, že sme na tom v skutočnosti boli dobre. A zle je až teraz. Súhlasíte s týmto názorom?
- Kultúra na Slovensku je na chvoste, podceňovaná a finančne pod úrovňou štandardných krajín vo svete. Pandémia tento problém ešte viac obnažila.
Aká je dnes situácia v kultúre? Čo je najväčší problém?
- Začnem opačne. Asi najväčším problémom je vnímanie kultúry a umenia ako akejsi zbytočnosti, ako nadstavby, ktorú koniec koncov pre jej nízku praktickú využiteľnosť ani netreba. Z toho vyplýva aj všeobecné pohŕdanie kultúrou a umelcami a tiež to, že spoločnosť umenie a kultúru iba „trpí“. Je to však veľmi povrchné videnie veci.
Každý sa nadchýna krásou košického Dómu, úhľadnosťou historických uličiek našich miest alebo schopnosťou našich predkov v ľudovom umení. Málokto si však uvedomuje, že to v danej dobe bola veľká obeta a bez spoločnej podpory by to nešlo. Len si predstavme, že by si niekto povedal, že na bohoslužbu stačí aj obyčajná stodola.
Z vecnej stránky je to pravda, napriek tomu všetci cítime, že v takejto úvahe čosi nie je v poriadku – najmä ak stojí pred renesančnou bazilikou, premyslenou do posledného detailu. Kultúra a umenie potrebuje širokú základňu, aby sa z jej radov postupne vyčlenili tí najlepší, nový Milan Rúfus, nová Maša Haľamová...
(...)
Snažíte sa o šírenie literárnej kultúry. Vaše vydavateľské združenie pripravuje už desať rokov umelecky hodnotné knihy autorov z domova i zo zahraničia. Či už ide o poéziu, ale aj prózu a detské knihy. Čo bolo impulzom, že ste sa na to dali?
- Jestvuje toľko krásy na svete, že sa nám zdá plytvaním, ak niečo z tejto krásy nezvecníme, a tak trochu aj zvečníme formou knihy. Mnoho kníh je z prekladovej tvorby, kde sa usilujeme o kultivovanie slovenského čitateľa, inokedy zasa iniciujeme vydanie knihy, ktorá ostala skrytá pre očami verejnosti.
Ktorého autora sa vám podarilo „uloviť“? Na ktorého ste najviac hrdý? Či už z domácich alebo zahraničných umelcov.
- Veľmi dobrú odozvu má vydanie knihy neznámych básní Miroslava Válka Domáca úloha, ktoré sú ešte z čias jeho mladosti a sú plné duchovného zápasu.
Kniha vyšla s ilustráciami Cypriána Majerníka a ukázalo sa, že to bola výborná súhra.
Určite by v každej dobrej knižnici nemali chýbať básne Wisławy Szymborskej, poetky s Nobelovou cenou za literatúru, od ktorej sme pripravili knihy Veľké číslo a Soľ.
Tešíme sa aj z práce na „domácom poli“: vydali sme šarišsko-slovenské dvojjazyčné vydanie ľudových rozprávok Zazračni dzvonček – Zázračný zvonček či rozprávkovú knihu Jeleňatý a Kravatý, ktorá prednedávnom získala prestížnu cenu čitateľov Knižnej revue.
Knihy, ktoré chceme vydať, si starostlivo vyberáme a pripravujeme ich s radosťou a veľkou chuťou, čiže najlepšie ako vieme.
Aj časopisov so zameraním či presahom na literatúru je viacero, napríklad Dotyky, Romboid, Vlna, Slovenské pohľady... Prečo ste začali s vydávaním časopisu Vertigo?
- Súčasná situácia v civilizácii nahráva väčšej individualizácii a aj časopisy sa vedia prispôsobiť požiadavkám čitateľov a tvorcov. Dnes vydávanie časopisu nie je taká technicky náročná záležitosť a aj s malým rozpočtom sa dá robiť časopis, ktorý presne zasiahne cieľového príjemcu. Treba povedať, že komunita čitateľov a tvorcov poézie je počtom neveľká, ale má veľké odhodlanie a vytríbený vkus. Ako redaktor iných časopisov som videl, že je záujem a priestor aj pre periodikum, ktoré by sa venovalo – umelecky a vedecky – poézii a poetickosti. To, že pokračujeme a rozvíjame sa už deviaty rok, potvrdzuje, že sme vykročili správne.
Ako známy literárny kritik, ale aj vysokoškolský docent – pedagóg, čo myslíte, ako je na tom Slovensko z hľadiska literárnej kultúry? Chodievate do zahraničia, aj na Slovensko ste dotiahli mnohých známych literátov a vedcov, môžete to teda porovnať aj so zahraničím. Ako na tom sme?
- Asi nebude prekvapením, keď poviem, že Slovensko je na tom veľmi dobre, čo sa týka talentov aj schopnosti týchto talentovaných ľudí predviesť sa. V porovnaní so západnou Európou máme horšie zázemie pre umelcov a kultúru, ale prekvapiť vie napríklad aj Severné Macedónsko, ktoré investuje nemálo energie na zviditeľnenie vlastnej kultúry sériou umeleckých prekladov, festivalovou kultúrou (Stružské večery poézie sú svetovým festivalom) a podobne. Slovensko ako krajina robí pokroky, ale pocit provizórnosti a hlavne malej veľkodušnosti mnohé zhoršuje.
Vy sám ste aj úspešným autorom a tiež prekladateľom. Cítite sa lepšie v polohe tvorcu alebo kritika, prípadne vedca, alebo vydavateľa? Kde ste najviac doma?
- Nikdy by mi nenapadlo, že budem niekedy edične stáť za vznikom iných kníh. Táto aktivita sa rozvinula nenápadne ako spôsob vyplnenia dier v súčasnom kultúrnom systéme. Keď sme na hodinách literatúry narazili na nedostupnosť niektorých kníh, zistili sme, že ich vieme opätovne pripraviť aj my sami, a nielen pre našich poslucháčov na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, ale prakticky pre každého. Okrem vedeckých kníh tak vznikla tiež edícia rewind, kde sme vydali reedície klasikov, Rudolfa Fabryho, Vladimíra Roya, Lýdiu Vadkerti Gavorníkovú, objavili sme stratené rukopisy Jána Buzássyho, ale vydali sme aj doteraz knižne nevydané časopisecké básne Laca Novomeského.
Všetky veci a práce majú spoločné jedno – poéziu. Táto jedinečná ľudská forma myslenia a písania, pre niektorých dokonca „forma bytia“, je natoľko unikátna, že právom patrí medzi vrcholy ľudskej činnosti a námaha na jej zachytenie mne a mne podobným ľuďom vôbec nepripadá márna.
(...)

Čítajte viac: https://presov.korzar.sme.sk/c/22591916/casopis-o-poezii-vysiel-s-prazdnymi-stankami-stoji-za-nim-jan-gavura.html

Jana Uriel Kratochvílová

Jana Uriel Kratochvílová: Na každom koncerte šokujeme
Čo všetko ste o svojskej speváčke nevedeli a báli ste sa opýtať.
(spoluautor článku: Edo Kopček)

Link na celý rozhovor: https://presov.korzar.sme.sk/c/22111357/jana-uriel-kratochvilova-na-kazdom-koncerte-sokujeme.html

Svojská, kontroverzná, uletená. To sú najčastejšie prívlastky českej hudobnej hviezdy Jany Kratochvílovej. S partnerom Jiřím Hrubešom (tiež Pražský výběr) hráva Jana Uriel Kratochvílová dlhé roky. No jej fanúšikovia na východnom Slovensku ju dlhé roky naživo nevideli.
Jana Uriel Kratochvílová s vlastnou kapelou illuminati.ca vystúpi v prešovskom klube Stromoradie vo štvrtok 2. mája o 20. hodine.
Spraviť rozhovor s Janou Uriel Kratochvílovou bolo napokon ľahšie, než sme si mysleli. A o svojské odpovede núdza nie je.
(...)
Rozhovory nedávate často a ak, tak netypicky. Napríklad, keď ste v šou Mr. GS úplne vymazala moderátorov i nasledujúceho hosťa. Akú formu preferujete? Osobnú? Mailovú? Inú?
„Akúkoľvek dôstojnú a progresívnu. Do humorných relácií patrí humor. Všetko to malo pozitívny nadhľad – pre radosť nás všetkých. Avšak, evidentne náš vlastný humor je aj na súčasný „humorný TV oficialdom" príliš. Zakazujú nás napríklad v relácii Show Jana Krausa. Boja sa nás asi. A to tam mali všetko možné a hlavne aj nemožné, vrátane porno súdružiek či pseudohviezd, to im ale nevadí tak ako naše názory."
-Ste jedinečným zjavom na českej hudobnej scéne. Čo vás najviac odlišuje od ostatných?
„Naše životné megavibrácie znamenajú nadšenie zo života, pozitivizmus a nekonečné zásoby imaginácie a tvorivosti z našich duší. Nech bez obmedzenia prúdi do tohto 3D sveta pomocou našich avatarov v ňom a pomocou našej kapely Illuminati.ca."
-Po vašej emigrácii v 80. rokoch minulého storočia ste vraj mali nakročené k hviezdnej kariére, ale tú ponuku od producentov napokon miesto vás vzala Madonna. Je to pravda, či len taká legenda?
„Čo je to sláva? V oficialdome tohto matrix systému, falošne nasadeného na skutočný, originálny svet. Byť v čele tohto psychopatického pseudo-kultúrneho mamonárskeho šoubiznisu znamená základnú vec: okamžite a totálne sa stať bábkou, prostitútom matrixového systému a odovzdať mu svoju dušu a telo, ktoré sú zneužívané na neustálu propagáciu scestných predstáv vodcov mamon systému.
Okrem iného sme odmietli pornografiu, satanizmus, pedofíliu, kanibalizmus, pitie krvi, vytrhávanie srdca z tela – sacrifices (z angl. obete, pozn. red.), či už pseudoumelecky na pódiu, alebo oficiálne. Odmietli sme totálnu promiskuitu, dekadenciu, nízkosť, neustále absolútne zneužívanie avatara k najnižším vibračným pseudoúčelom a agendám.
Je to málo? Podľa práce a ovocia rozoznáte skutočné spirity na zemi. Urobte si sami prieskum, máte na to predsa internet."
-Neľutujete teda, že nie ste slávna ako Madonna?
„Nič na svete nestojí za to, aby ste totálne predali svoju dušu. Duša je najväčšie bohatstvo v existencii a neznesvätili jej chrám, avatara, telo."
Pred emigráciou ste mali skupinu Heval, a vraj ste pre ňu mali problémy, že to eštebáci považovali za prešmyčku od Havel. Je to tak?
„Nevraciame sa do minulosti. Systém v tej dobe absolútne potlačoval všetko originálne a to, čo sa vymykalo z vychodených, systémom určených ciest správania sa. My sme sa definitívne do ich predstáv nehodili. Naším najväčším prehreškom v očiach miestneho systému bolo naše vlastné, nespútané myslenie a tvorivá hudobná i vizuálna imaginácia."
Prečo ste emigrovali?
„My sme predsa neemigrovali. Išli sme oficiálne reprezentovať našu republiku na medzinárodný hudobný festival do Írska. Reprezentovali sme perfektne. Dostali sme jednu z hlavných cien za našu vlastnú pieseň od Hevalu a tiež cenu publika.
Lenže vtedajší náš systém to asi videl ináč. Bola to možnosť, ako sa konečne zbaviť tých nenapraviteľných, nepohodlných rebelov. Oficiálne nám hovorili, a to doslova, že sme pre mládež „horší ako Hirošima“. Kvôli nášmu slobodnému a umelecky nespútanému hudobnému vyjadrovaniu na koncertoch sme boli pravidelne u šéfov na koberčeku. Neustále sa nám vyhrážali zákazmi a tiež nám ich vehementne rozdávali. Bolo to neférové manipulovanie, pretože im to systém umožňoval. A tak sa naša úspešná reprezentácia doslova zmenila na násilné vyhnanstvo.
Nebaví nás sa tým ďalej zapodievať. Nepatríme k tým, čo strácajú čas a silu pomstami a súdnymi procesmi. Vzali sme to ako vzácnu príležitosť ako získať obrovskú školu života, ktorú by sme inak nepoznali."
(...)
Váš imidž je nezameniteľný. Prečo nosíte tú sieťku na tvári?
„Je to náš imidž. Žijeme v dobe šoubiznisovej prolifikácie imidžu. Napríklad zobliekanie futrálu, holých zadkov. Naším obliekaním tváre asi sme vo svete hudobného a umeleckého imidžu unikátni."
Prečo Uriel? Čo znamená toto tretie meno?
„Preto. Je to najposlednejšie umelecké meno."
(...)
- V stínu kapradiny, možno Copánky - to sú vaše najznámejšie hity. Ktoré sú ale najlepšie piesne podľa vás?
„Áno, moja pesnička Kapradina a Pavla Trnavského Copánky v novej verzii. Stále ich úspešne hráme na našich koncertoch. Momentálne sú moje najobľúbenejšie Jirkove skladby Rockerize, Hymn of Earth a ďalšie z najnovšieho albumu Ruby Rose Mayhem od Illuminati.ca. Legendárne na koncertoch sú Barbarosa a tiež ako tvrdili šéfovia v českom rozhlase „Nová kapradina doby“ Jirkova Princezná. Skvelú skladbu Stargates priniesol na nový album Pavel, ale o nej sa bohužiaľ zo zastaralých, konzervatívnych rádií nedozviete."
(...)
Čítajte viac: https://presov.korzar.sme.sk/c/22111357/jana-uriel-kratochvilova-na-kazdom-koncerte-sokujeme.html

Foto: archív