dnes je Štvrtok - 12. december 2024 - Otília | zajtra Lucia

frenky.sk - homepage of Michal Frank

 

Michal Kačmár - človek mnohých tvárí

Rozhovor z Prešovských novín so zaujímavou prešovskou postavičkou Mišom Kačmárom. Známy umelecký kováč, sochár, organizátor a muž mnohých remesiel hovoril o tom, že nemá potrebu sa vystavovať na verejnosti.

Prešovčan MICHAL KAČMÁR (34) je v prvom rade umeleckým kováčom. Každoročne organizuje sochárske sympózium Práci česť! , so združením Otvorená dielňa stojí za viacerými úspešnými akciami (Majstrovstvá Prešova v sánkovaní, Pretekačky...) a často uletenými aktivitami. Točil filmy, vyhral súťaž Študentská firma roka, spravil sochu koňa, spolupracoval s rôznymi aktivistami. V metropole Šariša je známou postavou nielen umeleckého a spoločenského života. Inde ho registrujú najmä ako hlavnú postavu z videoklipu Neľutujem.

Rozhovor s M. Kačmárom v originálnej a plnej verzii (môžete ho podporiť zakúpením piana) čítajte tu:
http://presov.korzar.sme.sk/c/7959530/presovcan-michal-kacmar-nemam-potrebu-sa-vystavovat-na-verejnosti.html

S Mišom Kačmárom som sa zhováral počas nedávneho symózia, ktoré sa konalo v jeho dielni Za Kalváriou.

Ako vznikol nápad robiť spoločné, zdola robené „undergroundové“ sympózium pri vašej dielni?
Nápad vznikol na základe niekoľkých podnetov. Boli sme na krajinárskom plenéri v Chorvátsku, so základnou umeleckou školou. Tam sme si náhodne asi prvýkrát spoločne vyskúšali prácu s kameňom. Fascinovalo ma to. Do toho som dostal informáciu, že sú na predaj kamene po pánovi Františkovi Patočkovi, prešovskom sochárovi, a do toho som celého som začal fungovať v tomto priestore, dielni. Tak sa to spojilo, že zrazu bol priestor, materiál, tak sme si povedali, že vyskúšajme dať si spoločný týždeň pri práci a spoločne vytvoriť zaujímavé sochy, vymeniť si skúsenosti a popri tom sa aj pozabávať.

Dnes má táto akcia pevné miesto v sochárskom kalendári v Prešove i na Slovensku. Reagujú na ňu sochári a výtvarníci mimo Prešova, alebo má stále undergroundový charakter?
Stále sa to nesie v kruhu úzkej komunity sochárov, ktorá však nie je až taká úzka. Veď tento rok tu bolo sedemnásť sochárov z celého Slovenska, plus ďalší ľudia, ktorí priložili ruku k dielu. Stále sa snažíme robiť to pre našu komunitu, i keď v prvý deň sme tu večer mali stovku návštevníkov. Ako sledujem odozvy, tak sa to podľa mňa dostáva do povedomia, veľakrát som bol prekvapený, že prišiel človek z Prahy či Bratislavy, ktorého som nepoznal a cez iných ľudí sa o tom dozvedel. Pomaly sa to teda do povedomia dostáva. Taká reflexia je, že na rozdiel od prvých ročníkov, kedy som pozýval umelcov, teraz sa hlásia sami. Napríklad aj pomôcť s organizáciou či programom. Partneri tiež vychádzajú v ústrety, takže tá energia sa už vracia.

Chodievate aj vy na takéto akcie? Maliarske, sochárske, kováčske, umelecké.
Pravidelne. Niektoré sa konajú desiatky rokov, iné tri, štyri roky. Tento rok idem asi na päť takýchto akcií. Bol som na drevosochárskom sympóziu v Zborove, po mojom symóziu idem na Skulptúru do Bardejova, potom ideme kuť do Nitrianskeho Pravna takú väčšiu sochu na Jurčove dni. Odtiaľ do Humenného, kde je výtvarný plenér s kováčskou tematikou. Čaká ma ešte Morava, celosvetový zraz kováčov na hrade Helfštýn.

V prvom rade ste umelecký kováč, nie sochár. Dá sa to tak povedať?
Kováčstvo je remeslo a ja to posúvam do tej sochy. Čiže sa to nedá oddeliť. Remeselne to vychádza z kováčstva, ale ja sa snažím posúvať hranice vyššie.

Od remesla k umeniu?
Dá sa to tak povedať. Remeslo ma živí, je to taká tá poistka pre výtvarníka. Nie každému sa darí vyžiť len z umeleckých zákaziek. Musím poklopať, osemdesiat percent mojej produkcie má menší či väčší umelecký charakter, čiže takéto chlebovky už skoro vôbec nerobím. Mám z toho radosť, ale remeslo má zlaté dno a je to poistka pre výtvarníka, na ktorú sa môže stále spoľahnúť.

Ako ste sa k tomu dostali?
Má to niekoľko úrovní. Prvou je tá, že babka dala mne ako prvému vnukovi vykuť kovanú postieľku u miestneho kováča v Sabinove. Tak sa doteraz smejú, že som tú energiu dostal z kovu, už od kolísky, ktorá vyšla z ohňa a prenieslo sa to na mňa. To je fantastic story. Reálne prvýkrát som sa stretol s kovom ako materiálom v Taliansku. Keď som mal šestnásť, išli sme s kamarátom stopom hľadať prácu a tam sme sa náhodne zamestnali v zámočníckej dielni. Potom sme tam chodievali ďalšie tri roky, počas prázdnin. S výtvarným umením ako takým som sa stretával odmalička, lebo ako prváka ma dali v Sabinove na základnú umeleckú školu a môj dedko mal v garáži kopec náradia, materiálov, takže už ako osemročný som si vyrábal prvé sošky. Neskôr som si dal na chvíľu od umenia prestávku, pretože som mal pocit, že potrebujem zachrániť prírodu. Zobudilo sa vo mne ekocítenie. Potom, ako som spoznal realitu spoločnosti, som si povedal, že výtvarné umenie je moja životná cesta. Po prvej strednej škole - Gymnáziu Jána Adama Reimana v Prešove - som sa prihlásil na druhú, Školu úžitkového výtvarníctva v Kremnici, na odbor umelecký kováč - zámočník.

Prečo ste chodili na ZUŠ do Sabinova? Nie ste z Prešova?
Bývali sme desať rokov v Sabinove. Som z Prešova, tu som sa narodil. Od troch do trinástich sme bývali v Sabinove, potom sme sa vrátili naspäť.

Čo znamená, že sa u vás prebudilo ekocítenie?
Odmala sme boli vedení cez rodičov a starých rodičov k láske a úcte k prírode a zvieratám. Dedko nás viedol k rôznym športom, lyžovanie, bežkovanie, turistika. Vtedy som to bral ako samozrejmosť. Na gymnáziu sa tam stretla silná komunita ľudí, ktorí mali ekocítenie, stotožnil som sa s tým a trošku sme sa nechali uniesť. Spolupracoval som s Lesoochranárskym zoskupením Vlk, chodili sme na street parties proti globalizácii do Prahy, na pouličné protestné akcie, blokády. Potrebovali sme niečo zakričať do sveta, proti tomu, čo sme ako mladí ľudia vnímali, slová odporu proti prichádzajúcej globalizácii a konzumnému spôsobu života.

Gén občianskeho aktivizmu vo vás ostal. Obrátili ste ho tým smerom, že ste začali organizovať pre komunitu Prešovčanov rôzne akcie. Ako vzniklo združenie Otvorená dielňa a jeho aktivity?
Mal som túto dielňu a mal som a mám kopec kamarátov, ktorým sa snažím pomáhať. Rôzne spolupráce sa začali uskutočňovať v tejto dielni. Predtým som mal šesť rokov inde maličkú dielňu a tu som získal krásny nový priestor. Začali sme tu trebárs vyrábať skejtové prekážky. Každému, kto prišiel s nejakým nápadom, som sa snažil pomôcť a spraviť to. Z tých všetkých ľudí sa vykryštalizovali dvaja, s ktorými sme si rozumeli - a to Jaris, teda Jaro Vaľko a Viktor Štefančík. Ten sa vydal cestou osvety a podpory skejtbordingu, Jaro bol zase na fotky a film, ja na výtvarné umenie. Tak sme sa navzájom pekne dopĺňali, neprekážali si, bolo nám spolu veselo a veľa dní a nocí sme strávili zatvorených v tejto dielni. Vtedy sme si povedali, že ty robíš to, ty ono, poďme to dať dokopy a zastrešiť pod spoločnú hlavičku. Aby sme našu činnosť mohli šíriť ďalej, ako aj rozšíriť rady kamarátov a nadšencov. Tak vznikla Otvorená dielňa. Hoci pôvodne sa mala volať Zatvorení v dielni, potom Zatvorená dielňa.

Otvorili ste ju teda pre širší okruh...
Občianske združenie s názvom Zatvorená dielňa by fakt nebolo výstižné, chceme byť predsa otvorení.

Na vašu sánkovačku alebo preteky gumených kačiek prišli stovky Prešovčanov. Rodiny s deťmi, naozaj, akoby ten Prešov ožil. Ako to vnímate? Cítili ste uspokojenie, že to asi ide dobrým smerom?
Určite.

Alebo ste sa zľakli, že už je tých ľudí veľa?
Nie, nie. My sme odvážni, nebojíme sa. Trochu sa začínam báť tohto sympózia, lebo každoročne naberá na otáčkach, na množstve, na veľkosti a možno budeme musieť to posunúť niekde ďalej. No čo sa týka akcií ako sánkovačka či pretekačky, tak sme radi, keď príde veľa ľudí. Stále sme pripravení ešte na väčší nápor, čiže neskromne poviem, zatiaľ nás nič neprekvapilo. Je to perfektný pocit, hoci človek tomu obetuje kopec energie, ale keď opadne ten celodenný rauš, je perfektné vnímať tú energiu, ako sa vracia. Keď volajú ľudia, že to bolo super, deti mali zážitok, toto je citeľná vec a zadosťučinenie, že keď to človek myslí vážne a vkladá do toho dobré srdce a vôľu, tak tá dobrá energia sa od ľudí vracia späť.

)...)

Robievate aj Práci česť! , kačky, sánkovačku. Čo ešte?
Viktor Štefančíl zorganizoval tento rok dvakrát varenie kávy na netradičných miestach. Baristi a kávičkári deťom v Caraffovej väznici, kde sa zbierala materiálna pomoc pre tridsať rodín v hmotnej núdzi a podobnú akciu pre psičkárov, materiálna pomoc či granule pre Prešovských havkáčov. Mali sme jeden ročník šarkaniády Zošarkaň še. V tom mala prsty Monika Morávková, akurát že tiež odišla do zahraničia. Pri týchto akciách je veľmi dôležité, aby aspoň jeden človek bol totálne zapálený a jednak zobral na seba tú hlavnú zodpovednosť, a tiež aby svojím entuziazmom stiahol aj tých ostatných zo skupiny. Stále je teda potrebný ten líder. Tento rok sme mali aj turisticko-spoznávaciu performance po zábavno-obchodnom centre.

Cítite v sebe nejaký kúsok exhibicionizmu, keďže robievate takéto akcie, ktoré sú verejné a netradičné? Máte to v sebe?
Ak je otázka položená tak, či mám potrebu sa ukazovať a či ma to baví, tak odpoveď je nie. Skôr som človek, ktorý nevyhľadáva zviditeľňovanie a vystavovanie sa na verejnosti. No zas nerobí mi to problém. Nehanbím sa. Všetko to myslím vážne a s dobrým srdcom, čiže nemám dôvod sa skrývať. Pred každým takýmto vystúpením je na začiatku tréma, aj po tých rokoch, ale potom opadne a ostane len dobrý pocit.

Účinkovali ste v niekoľkých krátkych filmoch, ale najmä v Jarisovom známom klipe k megahitu Adama Ďuricu Neľutujem. Čo na to hovorili ľudia?
Hej, že zase Kačmár dakde... Ale prišiel Jaro s tým, že točí klip, potrebuje tam zaľúbené dvojice a podľa jeho scenáru my s Lenkou sme optimálny pár a chce nás tam zakomponovať. Povedal som, keď chceš, tak budem tam. Vtedy som ani nevedel, o akú pesničku ide, od koho, ani som toho interpreta nepoznal. Prišli aj tu a hovoria, aká super vaňa, tú by sme mohli zapojiť. Slovo dalo slovo, nápad dal nápad, zbúchali sme to za tri hodiny a až neskôr vyšlo najavo, že je to hit minulého roku. A keď s Lenkou chodíme kade tade po Slovensku, ľudia sa pýtajú, či sme my tí dvaja. (úsmev).

Keď už sme pri hudbe, Daniel Špiner má multimediálny projekt COIMP, kde zapája rôzne druhy umení. Vy ste v tom boli tiež, v pozícii umeleckého kováča. Ako beriete túto performance?
Dano otvoril dvere k jednej krásnej novej veci. Je ňou improvizovaná emotívna hudba spojená s ďalšími médiami, tancom, a tu konkrétne s kováčstvom. Pol roka sme o tom rozprávali, štvrť roka sme to plánovali a nakoniec sme to po hodinke príprav spravili počas sympózia a malo to veľký úspech.

Ako funguje symbióza s hudbou a tancom. Dá sa to vôbec skĺbiť?
Myslím, že áno, ale na túto otázku by mohli odpovedať skôr ľudia, ktorí to vnímali z pozície diváka. Vnímal som hudbu, mierne som vnímal tanec, ale hlavne som vnímal to, aby to, čo som robil, malo tiež nejaké tempo, rytmus a aby to vystihovalo, čo sa deje, aby sme išli spolu. Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé, emotívne a alternatívne, ale aspoň z rozprávania ľudí, ktorí to videli, pre nich to bol niekoľkonásobne väčší zážitok. Vyjadrovali sa tak, mali dole sánku a chodili im zimomriavky po tele.

S Jarisom ste tiež spolu tvorili filmy, v ktorých ste účinkovali a boli ich spolutvorcom. Poviete o tom viac?
Na škole som zabŕdol aj do iných médií, ako je práca s kovom, či klasická sochárčina. Vtedy vzniklo v mojej hlave zopár nápadov, ako posunúť ďalej a zviditeľniť moje myšlienky, čomu verím a zanechať nejaký odkaz. Oslovil som Jara, s ktorým sme spolupracovali a sme kamaráti. Tak vznikli zaujímavé veci Remember Your Friends, film s ekotematikou, následne Svätý, môj pohľad na modernú svätosť a ľudskosť v dnešnej dobe a potom film Slepý sochár, o láske.

Vyhrali ste tiež súťaž Študentská firma roka 2009, boli ste za Slovensko v celosvetovom finále v Amerike...
Začul som to v rádiu a dostal som haluz, inšpiráciu, že som študent, mám firmu, robím veci, ktoré sú trošku netradičné, tak sa pozriem, o čo ide. Bolo potrebné poslať popis, fotky, biznis plán, tak som to poslal a volali mi, či sa viem dostaviť na vyhlásenie výsledkov do Bratislavy. A čo sa nestalo, vyhlásili ma za Študentskú firmu roka a poslali do USA – Kansas City na celosvetové kolo, ktorého sa zúčastnilo tridsať takýchto študentských firiem. Všetky boli o podnikaní, internetových obchodoch, nehnuteľnostiach, sieťach predajní a prevádzok a ja som bol jediný s vlastnou dielňou, ktorý robil klasické, tradičné remeslo rukami. Všetci ostatní robili hlavami a počítačmi. Takže som bol raritou. Prezentoval som niečo, čo tu bolo a čo ja kvázi znovu oživujem. Všetci boli inovátorskí a ja retro.

V celosvetovom finále ste neuspeli?
To bolo bez šance. Bol som tam dva týždne, zúčastnil som sa prednášok, cvičení, prezentácie naplánovanej na sekundy.

Bolo to pre vás prínosné?
Bol to obrovský stres, pretože tam bola potrebná stopercentná angličtina, navyše odborná, ja som vedel len hovorovo. Navyše som tam išiel sám bez akéhokoľvek sprievodu, zázemia, s malou dušičkou. Menili sa mi lety, cez štyri prestupy som sa musel dostať na druhú polovicu sveta, v časovom strese a s presne určenými peniazmi každý deň. Nemal som žiadnu rezervu, mobil, skrátka smelý zajko v Afrike. No zvládol som to, po súťaži som išiel do Bostonu za kamarátom a už som si to potom užíval.

Čo by ste chceli dosiahnuť, ako umelec, ale aj všeobecne?
Nikdy som nad tým nerozmýšľal. Musím sa zamyslieť. V podstate som spokojný s tým, ako to mám. Akurát si musím doladiť veci v osobnom živote, lebo od septembra by som mal začať študovať na fakulte umení v Košiciach. Neskôr možno doktorandské štúdium, ale neviem, či dovtedy veľmi nezostarnem. Hlavné je mať zdravie, silu a energiu, aby som to, čo robím, mohol robiť ďalej. Som rád za to, ako to teraz beží.

Medzi vaše známe práce patrí najväčší kahanec v meste, sochu Krista či kôň, ktorý bol chvíľku v mestskom parku. Za čím všetkým ešte stojíte? A na ktoré ste najviac hrdý?
Socha Krista vznikla pred rokom na sympóziu a stále stojí na elektrickom stĺpe nad Prešovom. Spomínaný kôň, ktorý odcválal, bola zatiaľ moja najväčšia práca. Fakt tri mesiace roboty, kopec štúdií. Naň som fakt hrdý, aj keď škoda, že už nestojí na pôvodnom mieste, lebo ľuďom sa to páčilo, ako symbol Prešova.
(Pozn. : PreMo sa vrátil: http://presov.korzar.sme.sk/c/8085307/hagyariho-kon-sa-vratil-do-centra-presova.html) Robil som ho s tým vedomím, aby naznačoval našu prešovskú hrdosť, že sme koňare. Pre mňa to bolo tak, že som o jeden level posunul svoju tvorbu, teraz sa už nebojím takých veľkých zákaziek. Odvtedy vzniklo viac monumentálnych sôch. Jedna je na kruhovom objazde v Bardejove, ďalšiu som robil pre Drienovskú Novú Ves.

Ako umelecký kováč máte v Prešove veľkú konkurenciu?
Kováčov je tu niekoľko, ale každý má svoj druh, typ práce, svoje tempo a kvázi to máme rozdelené, že ten sa špecializuje na to a má dosť roboty, druhý sa špecializuje na iné a má dosť roboty.

Ste síce spätý s Prešovom, ale nelákalo vás ísť žiť a tvoriť inde?
To ma láka stále. No to, že mám takýto priestor, má svoje výhody a skvelé podmienky na tvorbu. Keby som chcel odísť preč, toto všetko by som potreboval zobrať si so sebou, takže sa smejem na pol úst, že som tu už prikutý. Mám tu povinnosti, mám tu lásku, perfektne zariadenú dielňu s ateliérom, mám rád toto mesto, mám tu kopec kamarátov a kontaktov, takže neviem, čo by sa muselo udiať, aby som tento priestor natrvalo opustil. Stále sa však snažím cestovať, zmeniť prostredie, štát, všetko, aby to, čo človek zažíva v tejto malej komunite sa nezaseklo. Potrebujem získavať nový pohľad na iné komunity, mestá, štáty, zvyky, národy, prostredie.

Ľudia v Prešove vás poznajú, ste spätý s mestom, máte v sebe gén občianskeho aktivizmu, neuvažovali ste napríklad nad kandidatúrou do mestského zastupiteľstva?
Už ma volali. Niekoľkokrát. Ale zatiaľ nie. Kým som mladý a mám zdravé ruky, nebudem si ich špiniť. Myslím, že je to príliš skoro. Na to, aby človek vedel obstáť v tých kalných vodách politiky - a otázne je, či je to vôbec s čistým svedomím možné - potrebuje byť vyzretá, odolná a skúsená osobnosť.

(bonusy) A nie ste ňou?
Mám 34 rokov, podľa mňa by som ešte potreboval zopár rokov na sebe popracovať.

Aké máte vzory?
Uznávam starších ľudí, ktorí niečo dokázali. Úcta starším nie je len fráza, je to oprávnené. Keď počúvam ľudí nad 60, 70, 80 rokov, je v tom kus prežitého života, skúseností a právd, ktoré by mal človek počúvať... Tí ľudia zažili horšie obdobia než my teraz. Vyslovené vzory nemám, ale mám ľudí, ktorých si veľmi vážim.

A umelecké?
Je viacero výtvarníkov a sochárov, ktorých tvorba sa mi páči. No poznám len ich tvorbu. Mám i zopár ľudí, ktorých rešpektujem. Niečo dokázali, majú niečo za sebou. Konkrétne mená vzorov nemám.

 
30.12.2015 | Pridal: Michal Frank | Rozhovory | čítané: 5863 krát | Zdieľať |  
Strecha
Michal Frank
Michal Frank facebook

© Copyright 2000 - 2010 Michal Frank
Design & engine by Vádium s.r.o. 2010 | powered by Tesmur:CMS