Jeho skrátenú verziu si prečítajte tu:
http://presov.korzar.sme.sk/c/6388538/mirka-abelova-striptiz-sa-predava-dobre.html
Viac o festivale:
http://presov.korzar.sme.sk/c/6381957/citariada-nad-presovom-sa-vznasalo-more-balonov.html
No a pre otrlých je tu neskrátená verzia interview:
Cítiš sa byť viac novinárkou alebo umelkyňou?
- Neznášam pojem umelkyňa, takto by som sa v živote nenazvala. Ale neviem, je to asi moja schizofrénia. Keď som v Pyramíde Slovenského rozhlasu, som novinárka, ale každú inú chvíľu som asi viac človek, ktorý píše.
Je to dvojitý život?
- Jasné. Keď seď sedím niekde na tlačovke, nie je to rovnaké, ako keď píšem svoju tvorbu.
Čo ťa baví na spravodajstve? Ktoré témy?
- Mojim rezortom je vnútro, to ma baví veľmi. Takisto robím všetky protesty. Od homosexuálov, cez antiglobalistov po skinheadov. To mám veľmi rada, lebo tam je vzrúšo a keď to reportujem, práve tam sa môžu pretaviť aj emócie, môžem to viac popisovať než suchú politiku.
Pochádzaš z Prievidze, bývaš v Bratislave, ale vraj sa chceš odsťahovať na samotu. Prečo?
- Chcela by som mať takú správnu kombináciu. Už by som nebola v meste, chcela by som sa od neho vzdialiť, ale zas nie príliš ďaleko, že keď ma chytí záchvat žúrovania, tak sa vrátim a mesto to pocíti. Rada by som sa ale odsťahovala do nejakého starého rodinného domu v okolí Bratislavy. A pomaly myslieť už aj na rodinu a podobné veci. No hlavne tam chcem ísť preto, že by som asi mala viac času na písanie.
Na knihe si označená ako „večne rozídená“ - máš teraz nejaký vzťah?
- Áno. Už sedem mesiacov. Nie je to až také nepredstaviteľné, som dosť rodinný typ. Mala som tri vzťahy. Jeden trval sedem rokov, druhý dva roky, tento zatiaľ sedem mesiacov, tak dúfajme, že vydrží.
Často chodíš na takéto akcie, čítačky?
- Áno, mám ich veľmi rada. Začala som na ne chodiť, keď mi vyšla knižka, lebo je to istý spôsob, ako ju dostať k ľuďom. Na začiatku som tieto priame stretnutia nemala rada, lebo sa mi ťažko čítali vlastné básne pred ľuďmi. Kniha sa volá Striptíz a fakt som sa cítila, akoby som sa tam postavila a vyzliekla donaha. Potom som si zvykla, začalo ma to baviť a je super, keď sa človek môže s ľuďmi priamo rozprávať.
Pripomenú ti niekedy účinkovanie v Dievčati za milión?
- Tým sa snažím veľmi nechváliť, ale občas si niekto spomenie. (úsmev)
Táto akcia Prešov číta rád je zabehaná, väčšia, masovejšia. Si tu prvý raz. Ako si sa cítila?
- Výborne. Nehovorím to preto, že ma zavolali a ja to teraz chválim. Naozaj to tak bolo: skvelé baby z knižnice, rešpekt pred nimi, čo robia, milí ľudia, všetko bolo super. Stredoškoláci na besede sa najskôr tvárili, že no zbohom, nejaká poézia, čo to je, a potom ich to chytilo. Povedala som jednu sprostú báseň a už boli moji (úsmev).
Na to, že si poetka, si dosť známa. Veď poézia sa nečíta, nepredáva, nikto o nej nevie. O Striptíze sa to povedať nedá.
- Paradoxne, vydalo ma komerčné vydavateľstvo, čo je pre mňa zázrak.
Bol aj názov Striptíz kalkulom?
- Mojim snom bolo si dať názov zbierky ako mal napríklad Bukowski - Básne napísané pred skokom z ôsmeho poschodia. Napokon som názov vymyslela spolu s Jožom Heribanom, keď ma viezol autom z Budmeríc. Najprv to mal byť Polnočný striptíz, aj to bolo príliš lyrické, tak mi hovorí, kašli na to, švacni si tam Striptíz. Nič iné mi nenapadlo, tak je to Striptíz.
Kniha sa predávala slušne. Cédečká dostávajú Zlaté platne, dostala by niečo také v rámci poézie aj táto zbierka?
- Možno aj hej. Neviem presne, ale predalo sa zatiaľ cez päťsto kusov. Je to tiež tým, že chodím na tie akcie a vláčim na ne knižky so sebou. Nie je to teda tak, že ľudia chodia do kníhkupectiev a trhajú sa o Striptíz. Hlavne pri poézii, ak autor chce, aby sa kniha dostala k ľuďom, musí ísť za nimi.
Ako si sa dostala k Jarisovi?
- Cez Mira Rema, v ktorého dokumente Comeback hrám jednu z hlavných postáv. Jaris tam robil kameru. Raz mi ukazoval svoje fotky, ktoré sa mi zdali famózne, tak som ho prehovorila a nafotili sme to.
Aký je Comeback?
- Je to super film. Už ho točíme asi dva roky. Celovečerný hraný dokument mladého režiséra, ktorý sa preslávil titulom Arsy Versy. je to o dvoch recidivistoch z ilavskej väznice a o mne. Hrám tam samú seba, novinárku z rozhlasu. Bude to zaujímavý film. Neviem o tom, že by sa niekto až takto blízko dostal do ilavskej basy. A tiež do môjho života, do situácií, ktoré zažívam...
Stotožňovala si sa s kamerou? Vnímala si ju pri natáčaní?
- Miro do mňa stále hučal, aby som sa nepozerala do kamery. Tým, že som bola aj v tom blbom Dievčati za milión, som s tým úplný problém nemala. No boli aj situácie, ktoré som Mirovi nedovolila, aby točil, aj keď veľmi chcel.
Píšeš aj texty piesní. Komu?
- Texty som robila pre Šansón klub Jozefa Bedmnárika. Spievali ich v tomto projekte Marela Leiferová, Marcella Molnárová, Viktor Horján.
Teraz taký mladý hudobník Gabriel Vohlárik – začína svoj sólo projekt, robila som mu pesničku Toto je film. A robím texty Ďurovi Zahujecovi (z Hlasu), zatiaľ nie sú hotové.
Čo chystáš nové?
- Stále píšem básne, takže snáď o rok, dva vyjde nová kniha. Vydavateľ mi navrhol, či by som nechcela napísať prózu. Teda román, aj keď nie ten klasický román, na aký sme zvyknutí, určite nie ženský román. Nápad už mám, čas zatiaľ nie. Chcela by som preložiť časť básní do angličtiny.
Posledná otázka. Obľúbení autori?
- Zo slovenských autorov mám rada Ivana Koleniča, hlavne prvé texty. Z prózy Veronu Šikulovú. Pokiaľ ide o svetovú literatúru, mám rada bítnikov, potom Charlesa Bukowskeho, Henryho Millera. Z českej literatúry Václava Hraběho, z tej mladšej sa mi páči poézia Jana Těsnohlídka...
