frenky.sk

https://frenky.sk/clanok/1400/presov_-_dobre_miesto_na_zivot.html

Prešov - dobré miesto na život

Analytický článok, ktorý vyšiel aj v Poľsku: Preszów – dobre miejsce do źycia.

Przemyski przeglad kulturalny 3/2011 - Preszów – dobre miejsce do źycia
Przemyski przeglad kulturalny 3/2011 - Preszów – dobre miejsce do źycia
Na tento článok som pomaly aj zabudol.
Pôvodný názov bol Prešov - dobré miesto na život (?)
Otáznik v zátvorke z neho pri editácii vypadol.

Vyšiel v časopise OS v januári 2011.
(Odkaz: Dobré miesto pre život. In. : OS 01/2011, ISSN 1335-2296)

V marci 2011 text prebrali a preložili Poliaci.
(Odkaz: Preszów – dobre miejsce do źycia. In: Przemyski przeglad kulturalny
3/2011, s. 15-21, ISSN: 1895-3972, Poľsko, index 219436)

Poľskú verziu nájdete aj na obrázkoch.

Tá slovenská je tu. Interesantné čítanie po toľkých rokoch. Niečo sa zmenilo, niečo platí stále…

Prešov - dobré miesto na život (?)

Nikdy nemal ťažký priemysel a veľkú „zbernú“ továreň. Sídli v ňom humanitne orientovaná vysoká škola. Má nemocnicu, dve divadlá i hypermarkety. Je na okraji republiky, ale zároveň je prirodzeným sídlom. Každý každého pozná, zároveň je to skutočné mesto so všetkým, čo k tomu patrí. Hoci z neho mladí utekali, začali sa doň vracať, zakladajú si rodiny a usadzujú sa. Je Prešov skutočne dobrým miestom na život?

Metropola Šariša odjakživa balansuje medzi dvoma pólmi. Nie je ani megapolisom, ani provinčným mestečkom. V stredoveku patril Prešov medzi najvyspelejšie sídla v Uhorsku. Bol kráľovským mestom, s tomu prislúchajúcimi výsadami, rozvinutou samosprávou (áno, to patrilo k výsadám). Takýchto miesto bolo viac. Kým však Bardejov či Levoča sa postupom času stali marginálnymi sídlami, ktoré dnes z hľadiska ukazovateľov ekonomických či kvality života nepatria medzi slovenskú špičku, Prešov sa stále snaží - s rozličným úspechom - zachovávať si punc istej atraktivity. Hoci aj v metrople Šariša sa regionálne rozdiely oproti zvyšku Slovenska prehĺbili.

Exodus sa zastavil, štatistiky stále nepriaznivé

Jeden môj dobrý známy, Gelničan, raz predniesol pateticko-hrdým hlasom vetu: „My, Gelničani! My sme sa tu narodili! Za trest...“ Takýto fórik by si Prešovčania sotva dovolili. Aj keď mnohí žijú roky v inom meste alebo štáte, sú úspešní vo svojej profesii, k rodnému mestu sa vždy hlásia. Aj ja som mal za mladi predstavu, že pochodím svet... Namiesto toho, som sa usadil v rodnom Prešove, mám rodinu, stálu prácu - a som spokojný. Na „svetobežníka“ trochu čudné… Avšak nie som jediný, kto takto zmýšľa. Vidieť to na generácii „Husákových detí“, ktorá sa aj po rokoch vracia do Prešova a začína nový život práve v meste, z ktorého odišla. Štatistiky však tento trend nepotvrdzujú. Naopak. Počet Prešovčanov klesol pod hranicu 90-tisíc!

V deväťdesiatych rokoch 20. storočia nastal masový exodus mladých ľudí z Prešova, a celkovo z východu, smerom na západ. Vtedy to bolo prirodzené: otvorenie železnej opony, nové možnosti, lepšie zárobky. Deje sa to aj dnes, ale na rozdiel od minulosti platí aj opačný smer. Objektívne však štatistika hovorí, že počet obyvateľov v posledných rokoch má klesajúcu tendenciu. Na druhej strane, ľudí pribúda na dedinách v okolí, zjavné je to napríklad aj v neďalekom mestečku Veľký Šariš. V roku 2000 sa do Prešova prisťahovalo 789 ľudí, odsťahovalo 916. O rok neskôr pribudlo rekordných 910 obyvateľov, ale odsťahovalo sa až 1 117 obyvateľov. Najväčší pokles obyvateľstva bol v roku 2004 (mínus 558). V roku 2006 zaznamenali štatistici v Prešove úbytok okolo dvesto a o rok neskôr zhruba tristo ľudí. V ani jednom prípade nebolo „saldo“ prírastku a úbytku plusové. Rozdiely pri počtoch ekonomicky aktívnych Prešovčanov však už také dramatické nie sú. Kým v roku 2001 ich bolo 77 845, v roku 2007 klesol tento počet na 77 451.

Posledné mesto pri Ukrajine

Čím to je, že práve Prešov je stále pomerne atraktívnym mestom aj pre mladú generáciu dnešných tridsiatnikov? Konkrétny „veľký“ dôvod zrejme neexistuje, tým „menších“ je však viac. Prešov je na slovenské pomery veľké sídlo. Po Bratislave a Košiciach je najväčším mestom. Zároveň si však zachováva aj atribúty (dobré i zlé) malomesta, kde každý každého pozná. Môžeme ho považovať za metropolis, do ktorého prichádzajú ľudia z menších východnejších miest, v ktorom sídlia regionálne inštitúcie, ktoré magneticky priťahuje hlavne inteligenciu zo širokého okolia (aj vďaka vysokoškolskej tradícii). Rovnako ho však môžeme považovať za provinčné malé mesto neďaleko hraníc s Ukrajinou, ako ho v jednej eseji pomenoval môj rodinný známy a zo svojho londýnskeho pohľadu mal nepochybne pravdu. Okrajové sídlo na konci Európskej únie, s početnou komunitou chudobného obyvateľstva (zväčša rómskeho, i keď problémy spolunažívania nie sú tak vypuklé jako napríklad v spišských mestách) i „svojprávne“ jedinečné mesto so silnými príbehmi úspechu. To všetko sa mixuje v Prešove.

Šarišská univerzita

Prešov má svoje genius loci a „samozrejmosti“, ktoré nie sú obvyklé v iných mestách. Tým, že je v Prešove humanitne orientovaná vysoká škola, pribúdajú Prešovu mladí a vzdelaní ľudia. Prv, než prejdeme k vzdelanostnej úrovni, pristavme sa pri tejto škole. Dnes už je samostatnou univerzitou s typicky slovensky provinčným pomenovaním Prešovská. Druhá najväčšia slovenská Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, ktorej celá humanitná vetva, sústredená na filozofickej, pedagogickej a dvoch bohosloveckých fakultách, bola v Prešove sa rozdelila. Bez nadsázky možno konštatovať, že z jednej priemernej vznikli dve podpriemerné školy. Svedčia o tom rankingy. Napriek protestom študentov (i časti akademickej obce), ktorí si odtrhnutie od Košíc neželali, veď prečo by aj, k nemu došlo. A Prešov sa môže hrdiť vlastnou univerzitou, ktorá nesie provinčný názov Prešovská. A dnes si už málokto spomenie, že pôvodný názov mal byť hyperprovinčný - Šarišská univerzita. Tento bláznivý nápad (áno, vznikol medzi kapacitami vo vysokoškolskom prostredí a myslený bol seriózne - stačí si pozrieť dobovú tlač) neprešiel.

Bez ohľadu na inštitucionálny rámec, tradícia vysokého školstva, bola v Prešove roky zakorenená. Vzdelanostná úroveň stúpa. Kým v roku 1991 žilo v Prešove necelých desaťtisíc ľudí s ukončeným vysokoškolským vzdelaním, o desať rokov neskôr už bolo 11 185 ľudí len magisterským, inžinierskym, resp. doktorským titulom. Plus 421 bakalárov a 660 Prešovčanov s vyšším vzdelaním. Treba zdôrazniť, že väčšina vysokoškolsky vzdelaných Prešovčanov má odbornosť na humanitné vedy. Aj preto má možno mesto silný potenciál v oblasti kultúry a zaostáva v iných oblastiach, povedzme v športe. Prešovu chýba veľká fabrika, podnik, ktorý by koncentroval menej vzdelanú pracovnú silu z mesta a okolia. Nie sú tu ani železiarne, ani bane. Aj za socializmu mal v Prešove prednosť skôr ľahký strojný priemysel. Najväčším zamestnávateľom v meste nie je žiaden výrobný podnik, ale nemocnica. Mimochodom, aj jej prítomnosť v meste pomáha udržiavať kvalitu života na určitom štandarde.

Kumšt má zelenú

So vzdelanostnou úrovňou súvisí aj kultúrna úroveň. Priamo v meste sídlia dve divadlá. Klasické kamenné Divadlo Jonáša Záborského a mimoriadne kvalitné (ako porovnávací údaj môže slúžiť počet ocenení či účasť na medzinárodných podujatiach) Divadlo Alexandra Duchnoviča. Hoci hráva prevažne v rusínčine, bežne ho navštevujú aj Slováci. Jeho súčasťou, dnes už osamostatnenou, je súbor PUĽS. O menších divadlách ani nemusíme hovoriť, no pozornosť si zaslúži aspoň súbor na Filozofickej fakulte PU a každoročná prehliadka vysokoškolákov Akademický Prešov. Na ňom získavalo ostrohy mnoho neskôr veľkých umelcov v ČR i SR, ktorí na jeho atmosféru spomínajú aj po rokoch (len z rukáva - Bittová, Homolová, Filip…). Divadlo má v Prešove tradíciu i kvalitu, zároveň je však na okraji záujmu. Len pre ilustráciu, ak vezmeme ako fakt, že DAD je jedným z najkvalitnejších slovenských divadiel, je až zarážajúce, že jeden z jeho popredných hercov si cez divadelné prázdniny privyrába na stavbách. V inom meste by to bolo asi nepredstaviteľné.

Medzi neobvyklé „samozrejmosti“ v Prešove patrí alternatívna kultúru v najširšom zmysle slova. To, čo je inde okrajovou záležitosťou, je v metropole Šariša často životným štýlom. Dlhé roky tu úspešne fungoval filmový klub, ktorý každý týždeň prinášal kvalitné snímky svetovej kinematografie (tradícia sa v súčasnosti obnovuje na inom mieste). V súčasnosti začala mladá generácia Prešovčanov nakrúcať filmy, či už nezávislé, alebo aj dlhometrážne. O nich zrejme ešte budeme počuť a nedá sa vylúčiť, že táto generácia vyvolá silnú vlnu, ako to bolo v prípade hudobej produkcie. Chytajú sa aj dokumentaristi (Škop). Aj tu majú mladí režiséri na čom stavať - úspešný pražský producent a režisér Fero Fenič je tiež z Prešova - konkrétne z časti Nižná Šebastová. Aj literatúra a literáti (trebárs Bodnárová, Kalina, Hivešová - Šilanová, Staviarsky…) majú v tomto meste živnú pôdu, ale túto tému teraz nechám stranou.

Radšej prejdem k výtvarnému umeniu, ktoré má v šarišskej metropole silnú tradíciu. V Prešove sídli múzeum i galéria a (súvisí to aj s prítomnosťou pedagogickej vysokej školy) je v meste kvantum výtvarníkov. Okrem Šarišskej galérii sa vystavuje na mnohých iných miestach, v súkromných zariadeniach, vernisáže sa konajú nepretržite. Zoznam úspešných (aj v európskom kontexte) výtvarníkov z Prešova je siahodlhý - spomeniem niekoľko mien, vedomý si rizika, že je to špička ľadovca a mnoho ďalších som vynechal: Pončák, Kocák, Čabala, Brezina, Daňo, Očkovič, Škatulár, Srvátka, Purdeš, Gaj, Gajová, Patočka, Guman, Hapák, Šafranko, Hausová, Gregorová, Dugas, Vico, Gajdoš…

Slovenský Seattle

Samostatnou kapitolou je hudba. Málokde vedľa seba dokáže koexistovať toľko rôznorodých hudobníkov (a celkovo umelcov), ktorí sú väčšinou voči sebe lojálni. Prešov získal prezývku „slovenský Seattle“. Ako každá škatuľka, aj táto je povážlivá, ale niečo na nej bude. Vlna úšpešných prešovských interpretov populárnej hudby, ktorej začiatok možno datovať vzostupom skupiny IMT Smile po roku 1998, stále trvá - a to prešla viac než dekáda. Nehovoriac o ich predchodcov, ktorí sa už dávno presťahovali do Bratislavy či Prahy a stali sa lídrami vo svojom žánri. Ako som raz napísal, pre časopis :Hudba, pri slove jazz Slovákovi ako prvé meno zíde na um Peter Lipa, pri slove blues zasa Ján Litecký - Šveda (pôvodom je z Bardejova, ale odkojený prešovskou vysokou školou). Peter Nagy bol (po Žbirkovi) druhým popovým spevákom, ktorému sa podarilo zmiesť „božského Káju“ zo slávičieho piedestálu. Koniec 90. rokov sa na Slovensku spájal s bratmi Táslerovcami a Katkou Knechtovou. Priaznivci alternatívnej scény začiatkom 90. rokov vzývali Ali ibn Rachid, pred pár rokmi dobyli aj mainstreamové publikum Chiki liki tu-a. Medzi pražskými muzikálovými hviezdičkami zasa žiari východniarka Vanda Konečná. Medzi pesničkármi sa nedá prehliadnuť Edo Klena. Ešte aj hudbu starej Bratislavy produkuje skupina Požoň sentimentál, na čele ktorej je pôvodne Prešovčan Ľubo Burgr. Je zakladateľom už spomínaných Ali ibn Rachid, kde svojho času pôsobili aj Peter Zagar či Daniel Salontay, čo sú mená, ktoré sa spájajú so súčasnou avantgardnou hudbou. Metalový underground rešpektuje kapely ako Wayd a Frown, hardcore má Saprophyte, hip-hopovým producentom a zvukárom číslo 1 na Slovensku je DJ Jazzy, funky zastupuje Gapa a jeho Groovin´ Heads, humorný folk Mloci, ktorí boli veľkým vzorom vranovskému Drišľaku (ten však skĺzol do prvoplánovej jednoduchej zábavy), jazzovou stálicou je AMC Trio, presadzuje sa David Kollár. Tých mien je oveľa viac (Komajota, Heľenine oči, Terminal State, Hrdza... - všetko špičky vo svojich žánroch). Ešte aj prvou slovenskou SuperStar, vyrobenou televíznou reláciou, sa stala Prešovčanka Katarína Koščová. Toto skrátka už nie je len „vlna“, ale faktický jav, ktorý sa jednoducho nedá neakceptovať. A to je reč len o modernej hudbe, ale siahodlho sa v súvislosti s Prešovom dá písať aj o klasickej hudbe či folklóre.

Čím to je, že v kultúrnej sfére - pri divadle, filme, výtvarnom umení, hudbe - je práve metropola Šariša sebe vlastným spôsobom jedinečná v slovenskom kontexte? Iste má na to vplyv národnostná rôznorodosť v meste, ktoré bolo kedysi križovatkou obchodu, vzdelanostná úroveň, mix svetovosti a regionality, zjednodušene povedané - ide o zmes tradície, podmienok, atmosféry a náhody. Na 49. rovnobežke skrátka došlo k veľmi zaujímavej konštelácii.

Šport mimo hry

Medzi kratochvíle spestrujúce život patrí šport. Nemôže chýbať ani v treťom najväčšom meste Slovenska, aj keď Prešov nepatrí práve medzi športové metropoly. Jemne povedané. Hráva sa tu najmasovejší šport - futbal (korene klubu siahajú do roku 1898, čo ho radí medzi najstaršie v strednej Európe), nie na špičkovej úrovni (Tatran nebol ani raz majstrov federácie či SR, mal však niekoľko čiastkových úspechov). Vyrástlo tu však viacero zvučných mien (Pavlovičovci, Šimanský, Karel, Bomba, Danko, Novák, najnovšie trebárs Šesták). V ľadovom hokeji nemal Prešov na mape (Česko)Slovenska nikdy výrazné postavenie, jednotlivci sa však vo svete presadili (Liba, Štrbák, Pucherovci). Najúspešnejším športom je tak inak okrajová hádzaná, kde získal Prešov mnoho titulov a odchoval majstrov sveta i olympijských medailistov. Za zmienku však stojí aj to, že ženský hádzanársky klub, ktorý vyhral aj federálnu ligu, pred rokmi zanikol a dodnes sa neobnovil. Vcelku sa v súčasnosti darí basketbalistkám, v ostatných športoch Prešov dosahuje skôr sporadické úspechy (volejbal, cyklistika), inak nad slovenským priemerom nijako nevyčnieva. Kedysi bol v meste, ktorého obyvateľov volajú „koňare“, silný jazdecký šport, odtiaľ pochádzal aj kôň Nestor - víťaz Veľkej pardubickej, no to je už hlboká minulosť...

Národnostná a konfesná idylka?

Na duch mesta zaiste vplývajú aj ďalšie faktory. Napríklad to, že Prešov je sídlom troch biskupstiev - pravoslávneho (sídli v ňom dokonca hlava celej cirkvi pre Slovensko i Českú republiku), gréckokatolíckeho (už je sídlom arcibiskupa) a evanjelického, a. v. Iba najväčšia, rímsko-katolícka cirkev Prešove vlastné biskupstvo nemá, ani nikdy nemala, s výnimkou vojnovej Slovenskej republiky, kedy boli Košice, kde biskupstvo sídli, maďarským mestom.
Konfesionálnu pestrosť dopĺňa aj národnostná pestrosť, keď v Prešove desaťročia vedľa seba žijú Slováci, Česi, Rusíni, Ukrajinci, Rómovia a predstavitelia mnohých ďalších národností.

Idylka bezproblémového spolunažívania je však len zdanlivá. Aj keď túto legendu zvyknú při každej možnej udalosti rozširovať mnohí predstavitelia spoločnského života. Dôkazov na to je viac. Od problematického spolužitia s rómskou minoritou, čo však zďaleka nie je len problém lokálny, cez pretvávajúci spor medzi skupinami Rusínov a Ukrajincov o Ruský dom, až po napätie medzi cirkvami. Hneď po Novembri 1989 nastali trenice medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou o majetok. Gréckokatolíci žiadali "predovšetkým Biskupskú rezidenciu a budovu bohosloveckej fakulty" (objekty oproti hotelu Dukla). Tieto nehnuteľnosti im patrili pred zákazom (28. 4. 1950). Napokon ich dostali späť do vlastníctva, pravoslávni získali náhradné priestory. Kým v Prešove sa tento spor pomerne elegantne vyriešil, na dedinách boli spory ďaleko tvrdšie, neraz za asistencie polície.

Politická situácia v meste

Pri opise Prešova, ako zaujímavého miesta na život, nemožno obísť politiku. Vráťme sa aspoň do nedávnej, ergo najnovšej minulosti. Zmeny, ktoré sa diali vo východnom bloku, neobišli ani východné Slovensko. Do Nežnej revolúcie sa v Novembri 1989 sa Prešovčania, podobne ako Košičania, zapojili od prvých chvíľ. Keďže v oboch mestách sídlili divadlá i vysoké školy, informácie o tom, čo sa deje, sa tu dostali rýchlo. Navyše, kontaktovali sa priamo s Prahou, keďže Bratislava bývala východoslovenským mestám v čase federácie politicky vzdialenejšia. Aj preto v Prešove, ani v Košiciciach nevznikla VPN (Verejnosť proti násiliu), ale Občianske fórum, podľa českého vzoru, až neskôr došlo k jeho premenovaniu.

Politická situácia v meste Prešov je odlišná od tej celoštátnej. Analógiu nájdeme skôr v západných demokraciách, kde o hlasy voličov súperia dva silné bloky, jeden viac pravicový, druhý viac ľavicový. V Prešove tomu tak bolo vždy od vzniku samosprávy v roku 1990, napriek veľkým turbulenciách na politickej scéne na Slovensku. Za vyše 20 rokov sedel napríklad v mestkom parlamente jediný jeden zástupca Slovenskej národnej strany. Aj to zvolený ešte v roku 1990, ako jeden zo (v tom čase) šesťdesiatich členov zastupiteľského zboru. Nikdy v ňom nesedel ani kandidát Strany maďarskej koalície (v roku 2010 prvý raz prešiel zástupca strany Most-Híd, ktorá sa však už nepokladá za čisto maďarskú stranu a jej kandidát bol súčasťou pravicovej štvorkoalície, kopírujúcej tú vládnu). Poslancov za HZDS, svojho času hegemóna slovenskej politiky, možno za 20 rokov spočítať na prstoch dvoch rúk (vrátane dvoch poslancov prestúpivších do HZDS po rozpade VPN v roku 1991).

Kreslá v mestskom parlamente sa väčšinou delili medzi zástupcov klasickej, povedzme že štandardnej ľavice a pravice, plus niekoľkých nezávislých. Platí to aj o primátoroch. Novým fenoménom bolo zvolenie nezávislého primátora Pavla Hagyariho (2006 a znovu v 2010), celkový trend však ostáva zachovaný. Je pravdou, že v posledných voľbách sa presadilo viacero nezávislých (aj skrz faktor nezávislého primátora, ktorý suverénne obhájil víťazstvo), avšak aj oni zväčša majú svoje hodnotové ukotvenie a inak uspeli len štandardné dva bloky, ľavicový a pravicový. Bude zaujímavé sledovať, ako sa situácia vyvinie v ďalších rokoch. Možno pribudne nezávislých, možno naopak „bezfarebných“ ubudne, avšak na to, že by sa presadili nejaké extrémne politické prúdy, to však zatiaľ nevyzerá.

Médiá: Dva nezávislé denníky

Ak hovoríme o svojskosti a istej výnimočnosti (v hodnotovo neutrálnom zmysle slova) mesta Prešov, treba spomenúť aj médiá. Málokde (ak vôbec) v strednej Európe vychádzajú v jednom meste dva denníky, ktoré sú navyše nezávislé, resp. nie sú priamo naviazané na miestne verejné zdroje. V Prešove vychádza už od 1. 3. 1999 Prešovský Korzár, v ktorom sa postupom času „zliali“ viaceré periodiká (Korzo, Prešovské noviny, Východoslovenské noviny, Lúč, Prešovský denník…) a od roku 1990 vychádza aj Prešovský večerník, čo boli prvé súkromné noviny v Československu. Korzár je regionálnym titulom, zameraný na kritické spravodajstvo, lokálny Večerník preferuje informačné spravodajstvo, no priestor v ňom majú rôzne strany. Uzurpovanie tlače zo strany radnice, ako sa to stáva v iných mestách, je preto v metropole Šariša omnoho komplikovanejšie. Hovoriť môžeme aj o ďalších médiách. Zaujímavým fenoménom sú rádia. Vznikla tu, ešte v roku 1993, jedna z prvých komerčných rozhlasových staníc na Slovensku - Rádio Flash. Neskôr k nemu pribudlo silné regionálne Rádio Východ. Obe rádiá zanikli, rovnako v Prešove skončila Hlavná redakcia národnostno-etnického vysielania Slovenského rozhlasu. Dieru v éteri sa zaplniť nepodarilo, resp. len čiastočne. V minulom volebnom období vzniklo lokálne Rádio Prešov, blízke radnici, jeho dosah je však nízky. V tomto období začalo v Prešove vysielanie taktiež lokálne Dobré rádio, ale jeho budúcnosť v dnešnej ekonomickej situácii je viac než otázna. V Prešove vysiela aj lokálna televízia (nepravidelne, v poslednej dobe často nahrádza klasické vysielanie infotextom), svojich redaktorov tu majú viaceré celoslovenské redakcie (obe agentúry, všetky celoplošné televízie v SR, niektoré denníky), sídli tu aj regionálna organizácia Slovenského syndikátu novinárov.

Radosti a strasti

Spomínal som školstvo, zdravotníctvo, rôzne sféry kultúry, médiá i politiku. Áno, toto všetko vplýva na duch Prešova. Sú tu aj triviálnejšie veci, ktoré však dotvárajú charakter m(i)esta. Aj Prešov má obchodné centrá, hypermarkety obchodných reťazcov, po dlhých rokoch aj McDonald´s (inde už etablovaný), ale tiež malé obchodíky, služby i krčmy so svojráznou atmosférou. Pomaly každá z nich chce mať niečo výnimočné - mnohé sú živými galériami, v mnohých sa koncertuje, mnohé sú postavené v špecifickom duchu (ako metro, akvárium, v štýle filmu, v športovom imidži apod.). Je tu až priveľa pizzérií. Takmer tri desiatky, toľko v prepočte na počet obyvateľov nie je vari ani v Taliansku. Prešov má kostol sv. Mikuláša, nedávno uznaný košickým biskupstvom za konkatedrálu, Kalváriu, Solivar, 49. rovnobežku…Sú tu krásne ženy. Mnohí (napríklad českí umelci) sa neraz vyjadrili, že sú najkrajšie na svete (v Európe, v SR), nuž, to si netrúfnem hodnotiť, ale niečo na tom asi bude, pretože dlhodobý genetický mix (súvislosti sú pomenované vyššie) sa akiste podpísal pod tento fakt. Možno tunajšie ženy nie sú najkrajšie na svete (určite teda nie všetky), ale už nikto neodškriepi fakt, že najznámejšou „kráľovnou krásy“, prvou Miss (ešte ČSSR, v r. 89) bola práve Prešovčanka - Ivana Christová. Okrem týchto drobných vecí spríjemňujúcich život má aj mnohé nedostatky, ktoré sú pre mesto hendikepom a marginalizujú ho. Nemá letisko, ani veľkú rieku a niekedy koncom 19. storočia nemal šťastie na dobrého starostu. Ten odmietol železnicu, aby sa tu vrak nevozilo lacné „konkurenčné“ mäso z Oravy, dôsledkom čoho je po viac než sto rokoch fakt, že miesto, ktoré spája Prešov so svetom sa volá Kysak. I keď zopár koľajníc tade vedie. Mimochodom, na nezachytenie železnice a industriálnych trendov doplatili aj mnohé iné kedysi slávne mestá na strednom a východnom Slovensku.

Prešov je každopádne pozoruhodným miestom. Je v ňom dostatok výrazných autentických osobností, odborníkov s fortieľom, ale aj hochštaplerov a malomeštiakov so všetkými s tým súvisiacimi zlozvykmi objavujúcich sa na rozličných úrovniach spoločenského života. Prešov je priveľký na dedinu a primalý na veľkomesto, so svojimi kladnými i zápornými stránkami, radosťami i ťažkosťami, nudný i zábavný, jedinečný i nezaujímavý. Mnoho ľudí odtiaľ roky odchádza, no viacerí sa vracajú, a to aj dlhodobo. Často ani nevedia sformulovať, prečo je tomu tak. Aj toto bol len pokus subjektívne artikulovať dôvody, prečo by práve Prešov - v podstate ničím extra výnimočné mesto - mal byť dobrým miestom na život. Napriek všetkým negatívam, nedostatkom, problémom, stereotypom pre mňa je. Aspoň zatiaľ.

Michal Frank

Autor je žije a pracuje Prešove, pôsobí v denníku Korzár.

 
12.1.2022 | Autor: Michal Frank | Politika | čítané: 180 krát