frenky.sk

https://frenky.sk/clanok/133/drogy_a_kultura_v_slovenskych_masmediach_ii.html

Drogy a kultúra v slovenských masmédiách II

(pokračovanie) 1. Súvislosti medzi kultúrou a drogami


1. 1. Civilizácia a drogy

Drogy a kultúra (významovo v tom najširšom, ale aj úzkom, špecifickom zmysle) spolu súvisia. Či už si to pripustíme alebo nie, každá societa, teda v širšom slova zmysle každá kultúra, produkuje určité pre percipienta určené produkty, ktorých tvorba je priamo alebo nepriamo ovplyvnená drogami a naopak, sociokultúrne prostredie, jeho zvyky, rituály, každodenný rytmus, ale najmä tradícia ovplyvňujú samotné drogy, respektíve ich výber. „Ľudové zvyky a obyčaje možno nazvať rozprávkovou knihou pre dospelých. Pomocou nich sa odovzdáva miestna tradícia z pokolenia na pokolenie, vytvárajú sa dobré interpersonálne kontakty a formuje lokálpatriotizmus. Ľudová tradícia je natoľko synkretická, že si v nej každý môže nájsť to, čo ho najviac zaujíma. Sú tu zastúpené všetky zložky umenia: slovesné umenie, hudba, spev, tanec, divadlo. Ľudová tradícia je kľúčom k histórii a mostom k budúcnosti.“ (...) Tradičné hodnoty sú stále, nemenné. Treba však rozlišovať medzi hodnotami trvalými a hodnotami dobovými. Tradícii môže viac ublížiť preberanie dobových hodnôt, než ich nahrádzanie novými, aktuálnejšími.“ 6

„V histórii ľudskej civilizácie neexistuje žiadna kultúra, ktorá by nejakú drogu nevyužívala, či – povedané dnešnou terminológiou – nezneužívala. Ten, kto popiera túto skutočnosť, má buď nedostatočné vzdelanie alebo klapky na očiach. Eventuálne – a to je najčastejšie – vymedzuje drogu iba v zmysle 'droga dnes zakázaná'. Každá kultúra, každá civilizácia druhu Homo Sapiens mala a má svoju drogu.“ 7 „Voľba drogy každou civilizáciou nie je, samozrejme, vecou náhody. Ale nie je ani vecou slobodnej voľby. Podobne, ako pri type základnej stravy, aj pri výbere 'základnej drogy' tej ktorej civilizácie rozhodlo viacero faktorov. Od lokality a biotopu, ktorý daná kultúra obývala, cez klímu až po genetické usporiadanie určitého kmeňa. Severoamerickí Indiáni samozrejme mali rovnakú šancu privyknúť na alkohol ako Európania. Nie je celkom jasné, prečo teda nezačali variť vo veľkom dakotské pivo (alkoholická droga – pozn. aut.), ale zbierali mescal (látka z istého druhu kaktusov, z ktorej je vysoko halucinogénna droga meskalín – pozn. aut.). Rovnako tak Arabi mohli veľmi ľahko pestovať mak (z ktorého sa robia opiáty, napríklad aj heroín – pozn. aut.). Ale náhoda – či osud, eventuálne ich genetické usporiadanie – chcela, že sa dali na divoko rastúcu konopu a časom prišli na to, ako z nej vyrábať hašiš.“ 8
Niektoré kultúry, na základe svojej vlastnej tradície, teda tolerujú alkohol, iné konopné drogy, či halucinogény. Práve halucinogény boli napríklad veľmi rozšírené v Spojených štátoch amerických v šesťdesiatych rokoch a halucinogén LSD tam bol v tom čase legálny. Civilizačný aspekt drog môžeme dokladovať aj na ďalšom príklade - tabaku. „Napríklad tabak pochádza z Ameriky a pôvodne bol pestovaný v oblasti dnes známej ako Brazília. Do Španielska bol dovezený v roku 1558 a spočiatku bol užívaný ako liek. Na anglický dvor ho prvý raz uviedol Sir Walter Raleigh v roku 1586. Žiakom anglických stredných škôl sa odporúčalo fajčiť cez prestávky, pretože sa predpokladalo, že fajčenie podporuje zdravie. Anglickí študenti medicíny zaviedli tento zvyk v Holandsku v deväťdesiatych rokoch šestnásteho storočia a odtiaľ sa šíril na Balt a do Škandinávie. V Rusku bolo užívanie tabaku známe okolo roku 1630, pretože už v roku 1634 boli proti nemu uskutočnené zákonné opatrenia. Zo Španielska sa tabak rozšíril do Stredozemia a na to do Afriky a Ázie. V roku 1605 vydalo proti Turecko zákon a jeho pestovanie začalo kontrolovať aj Japonsko. V nasledujúcich storočiach podliehalo pestovanie tabaku mnohým obmedzeniam.“ 9

1. 2. Umenie a drogy

Keďže drogy sú súčasťou kultúry každej civilizácie (ako takej), nepochybne sú zastúpené aj v umení. Drogy, čo je o nich aj všeobecne známe, sú náhradou reality, či priam únikom z nej a sú vytváraním ilúzie. Rovnako pri umení vyvstáva otázka ilúzie, konkrétne umeleckej ilúzie. „Tento pojem hrá dôležitú úlohu zakaždým, keď sa predpokladá, že objektivita estetickej skúsenosti zahŕňa aj premietnutie subjektívnych stavov a podmienok. Ide tu o obraz vnútorných napätí alebo dejov, vnútorných dojmov, citov, či pocitov hmotnosti, pohybu, zvuku a farby, ktoré zdanlivo patria objektu ako jeho vlastnosti prostredníctvom aktu akejsi oživujúcej obraznosti. (...) Ilúzia – v tomto poňatí – je nevyhnutná pre zažitie čohokoľvek ako estetického objektu, a najmä tam, kde ide o umelecké dielo.“ 10

Často diskutovanou otázkou je vplyv rôznych drog na tvorbu umeleckých diel. Do akej miery ovplyvnili a ovplyvňujú omamné látky, ale aj mnohé ďalšie faktory tvorbu povedzme hudobných velikánov? Ludwig van Beethoven bol napríklad synom alkoholika, sám si obľúbil pitie liehovín, možno aj následkom čoho mal mnoho zdravotných problémov. 11 Potiaže so životosprávou mal aj Niccolo Paganini, trpel mnohými chorobami, medzi inými aj črevnými ťažkosťami, na ktoré užíval silné liečivá. V mladosti sa pohyboval v nevalnom prostredí a objavil sa u neho i syfilis, na ktorý užíval jedovatú ortuť, strácal zrak a napriek tomuto sa dožil relatívne vysokého veku – 58 rokov. 12 Do akej miery sa užívanie rôznych látok prejavilo u spomenutých osobností na samotnom tvorivom, či interpretačnom výkone, stále ostáva otázne.

Faktom je, že mnohí autori a interpreti na celom svete, hlavne v hudobnej sfére, sa v súčasnosti k užívaniu drog otvorene priznávajú. Rovnako tak aj teoretici pripúšťajú významné súvislosti medzi rozličnými kultúrami, ale aj kultúrou ako takou, a drogami rôzneho typu. K tomu sa však ešte v tejto práci dostaneme.

1. 3. Subkultúry a drogy

V súčasnej dobe sa predovšetkým mladí ľudia delia do mnohých skupín, ktorých homogenita sa nezakladá len na spoločnom životnom štýle, postoji, či kultúre odievania, ale – do značnej miery – aj na hudbe. To koniec koncom nie je nijaká novinka, takéto tínedžerské subkultúry na svete fungujú zrejme už od nepamäti. V niektorých časových obdobiach sú akurát rozdiely medzi jednotlivými týmito subkultúrami nepatrné a ony sú k sebe raz viac, inokedy menej tolerantnejšie.

Jello Biafra, kapelník americkej skupiny Dead Kennedys, v roku 1985 povedal v rozhovore s Petrom Belistom pre jeho knihu Notes From The Pop Underground, 13 na margo výnimočnosti svojej kapely a subkultúrnej segregácie, ktorú spomíname, nasledujúce stanovisko: „Viac sa o tom rozpráva v Anglicku, pretože aj britská tlač, ktorá tvrdí, že je priateľom tejto kultúry (punku – pozn. aut.), podnecuje ľudí k tomu, aby sa rozdeľovali do viacerých súperiacich kmeňov a bojovali medzi sebou. Aby bojovali aj s tými, s ktorými majú spoločného menovateľa – obľubu rovnakého druhu hudby. Sú tu punkoví anarchisti, punkoví Exploited a skinheads a berie sa ako fakt, že títo všetci bojujú s mods, teds a heavy metalistami. (...) Ide vlastne o segregáciu, ktorú vyvoláva tlač.“ 14

Subkultúrnu segregáciu aj na území bývalého Československa potvrdzujú slová hudobníka Vlastu Redla, ktorý v roku 1984 vystúpil na ortodoxne trampskom festivale Porta v Plzni s elektrickou gitarou, čím si vyslúžil piskot publika, ale aj neskorší obdiv: „Doba sa zmenila. Vtedy si boľševik vynucoval určité protitlaky, že sa ľudia vlastne neorganizovane organizovali v rôznych skupinách. Boli trampi, jazdili do prírody a tam sa všetci prezliekli do amerického, potom bol folk, bigbít a každá tá skupina si na tom trochu zakladala, najmä na tých vonkajších znakoch. A zvlášť tí, ktorí sa k tomu len nejako priplietli, tak aby ich nikto nepoznal, kričali najviac. Títo, ako my hovoríme, trošku fašizovali tieto veci...“ 15

Vráťme sa k súvislostiam medzi jednotlivými subkultúrami a drogami. V súčasnosti napríklad existuje smer zvaný Streight-edge, teda v preklade „čistý štít“. Jeho prívrženci odmietajú akékoľvek drogy, vrátane tých legálnych. Väčšina hudobných (a ako subkultúra i životných) smerov však s drogami počíta. Najklasickejšou muzikantskou drogou je alkohol, ako hovorieval 'guru' legendárnej undergroundovej kapely The Plastic People Of The Universe Ivan Martin „Magor“ Jirous: „Pri kofole sa táto muzika robiť nedá.“ 16
Dnes sú, predovšetkým vo Veľkej Británii, západnej Európe a v Českej republike, ale pomaly už aj na Slovensku, veľmi obľúbené tanečné parties a na nich je mimoriadne obľúbená droga extáza (nazývaná tiež tanečná droga, alebo skratkovito XTC, ktorej hlavnú zložku tvorí methyldimetamfetamin). Stabilnú podporu rôznych subkultúr majú konopné drogy (marihuana, hašiš), obsahujúce látku tetrahydrocannabinol. Česká stimulatívna droga pervitín, či vo vyšších kruhoch kokaín, majú tiež medzi členmi rôznych subkultúr svoje (relatívne početné) zastúpenie.

Český časopis TripMag, zameraný na tanečnú scénu a hudbu, vo svojom anonymnom anketovom prieskume zistil, že v popularite drog medzi návštevníkmi spomínaných parties víťazí alkohol (viac ako trikrát ho skúsilo 81,4 % zo vzorky 1148 respondentov), pred konopnými drogami (78,9 %) a extázou (39,3 %). Zaujímavosťou je, že XTC skúsilo viac dievčat než chlapcov. Ďalšie výsledky ankety hovoria, že alkohol by nikdy nevyskúšalo 10% chlapcov / 9,5 % dievčat, konopné drogy by nechcelo vyskúšať 12 % chlapcov / 10,1 % dievčat a extázu 17,5 % chlapcov a 13,2 % dievčat. Zaujímavý je aj fakt, že iba kvôli samotnej muzike chodí na parties 35,3 % respondentov. 17

Fakt, že drogy sú v muzikantskej brandži skutočne rozšírené potvrdzuje napríklad aj prípad Karla Gotta, ktorý v tejto sfére platí takmer za nepoškvrneného.

„...Zišli sme sa v Prahe u mňa doma v zostave: Láďa a Jirka Šteidl, Karel Svoboda a jeden náš priateľ z Ameriky, ktorého sme od Las Vegas dlho nevideli. A ten priniesol marihuanu. 'Dáme si, ' vraví, 'tráva nie je žiadna návykovka'. Počuli sme, ako si Američania vždy fetnú pred tým, než urobia geniálne dielo, tak sme to skúsili,“ tvrdí Karel Gott a na otázku Rostislava Sarvaša, či skúsil aj silnejšiu drogu, odpovedá: „Bol som vôbec jeden z prvých pionierov v Československu, ktorý okúsil LSD, priamo za odbornej asistencie profesora Grófa, vtedajšieho psychiatra z Bohníc, ktorý urobil veľkú kariéru v USA, kam odišiel koncom šesťdesiatych rokov. Tento Gróf urobil s LSD svetovú kariéru. Pomocou kyseliny lysergovej dostal pacientov do stavu zmeneného vedomia, takže ich mohol analyzovať a nájsť cestu k spôsobu ich liečenia. Pozoroval u pacientov rýchlosť ich dýchania a iné vedľajšie prejavy. Jeho úspešná metóda spočívala v tom, že neskôr tieto prejavy u pacientov vyvolal aj bez použitia drogy LSD. Dostával ich do stavov podobných psychedelických zážitkov, pri ktorých sa mobilizujú spontánne liečebné schopnosti duše i tela. (...) Všetko okolo mňa začalo dostávať pestré farby, jasne sa mi odkrývali spomienky až do hlbokých detských rokov, o ktorých dovtedy vedelo už len moje podvedomie.“ 18

1. 4. Halucinogény a kultúra

V predchádzajúcich riadkoch sme jasne načrtli súvzťažnosti kultúry a drog, drogovej kultúry a kultúry drog, ako i sociokultúrne väzby jednotlivých subkultúr, prekvitajúcich prevažne v pubescentskom a adolescentskom období života človeka, na drogy.
Profesor antropológie na Univerzite štátu New York v Albany a vedecký spolupracovník Botanického múzea Harvadskej univerzity Peter T. Furst (1922) sa profesionálne venuje halucinogénom (látkam výrazne ovplyvňujúcim a meniacim ľudskú psychiku) a vzťahom jednotlivých kultúrnych spoločenstiev k nim, využívajúc svoje antropologické, medzikultúrne a historické znalosti. V roku 1976 vydal publikáciu Hallucinogens And Culture (Chandler & Sharp Publishers, Inc., Novato, C. A.), v ktorej dôsledne rozoberá previazanosť prírody a kultúry, chémie a ľudskej mysle v rôznych súvislostiach a pri rôznych národoch.

Pokiaľ sa zaoberáme takými fenoménmi, akými sú drogy a kultúra, nemali by sme viaceré myšlienky a závery (či už priamo P. T. Fursta alebo ním citovaných autorov) z uvedenej knihy opomenúť. Pravdou je, že v súčasnosti existuje viacero kníh, ktoré sa touto problematikou zaoberajú, ale zameriame sa na tú Furstovu, kvôli tomu, že podáva ucelený, induktívne spracovaný pohľad na danú problematiku.

„V roku 1970 uverejnil La Barre významný článok v časopise Economic Botany nazvaný Narkotiká Starého a Nového sveta: Štatistická otázka a etnologická odpoveď, v ktorom sa prvýkrát v histórii snažil z hľadiska kultúrnych dejín upozorniť na výrazný rozvoj užívania posvätných halucinogénov v indiánskej Amerike. 'Štatistickú otázku' položil Schultes: Ako si má človek vysvetliť ten výrazný nepomer medzi obrovským množstvom psychoaktívnych rastlín známych domorodým Američanom, ktorí objavili a užívali zhruba osemdesiat až sto rôznych druhov, a omnoho menším počtom – nie viac než osem až desať – o ktorých bolo známe, že sa užívali v Starom svete? Z prísne botanického hľadiska by človek očakával opak: Starý svet je ďaleko rozsiahlejšie územie než Nový svet. Rastlinný porast je tu prinajmenšom rovnako bohatý, rozmanitý a obsahujúci rovnako halucinogénne rastliny. Ľudia, či ich predchodcovia, tu žili po milióny rokov (oproti nanajvýš desaťtisícom rokov v Amerike) a mali neporovnateľne dlhšiu možnosť skúmať svoje prostredie a experimentovať s rôznymi druhmi. Za týchto okolností Schultes vyvodzuje, že odpoveď ťažko môže byť botanická, ale je skôr kultúrna.

Je to presne tak, odpovedá Le Barre. Záujem amerických indiánov o halucinogénne rastliny bol priamo spätý s prežitím pôvodného euroázijského šamanizmu staršej a strednej doby kamennej, ktorý so sebou priniesli pri veľkom sťahovaní lovci zo severovýchodnej Ázie ako základ neskoršej viery amerických Indiánov. Šamanizmus je pevne zakotvený v extatických, vizionárskych zážitkoch a prvotní Američania tak boli, rovnako ako ich predchodcovia, v podstate 'kultúrne programovaní' pre vedomé skúmanie prostredia za účelom obstarávania prostriedkov, umožňujúcich dosiahnuť týchto žiadaných stavov.

Bol to La Barrov predpoklad, že – po prvé – magické a náboženské užívanie halucinogénnych rastlín americkými indiánmi predstavuje prežitie starobylých šamanských spoločenstiev staršej a strednej doby kamennej, a že ich priamym predchodcom sa zdá byť zastaralá forma šamanského euroázijského muchotrávkového kultu, ktorí na Sibíri prežíva podnes. A po druhé, že zatiaľ čo obrovské spoločenské, hospodárske a náboženské premeny postupne takmer vymazali extatický šamanizmus a znalosť omamných húb a ďalších rastlín na väčšine euroázijského kontinentu, úplne odlišné historické a kultúrne okolnosti umožnili ich prežitie a rozvoj v Novom svete.“ 19

Furst sa zaoberá aj komparáciou určitých rituálnych obradov nesúcich spoločné znaky. Napríklad opisuje mýtus užívania peyotlu na náboženské obrady. Peyotl (slovensky lofofora), je kaktus so silne halucinogénnymi účinkami, ktorý obsahuje približne šesťdesiat druhov alkaloidov, z ktorých asi tretinu tvorí alkaloid meskalín, čo je látka svojím chemickým zložením blízka napríklad adrenalínu, noradrenalínu, či dopamínu. 20

Je využívaný na náboženské obrady. Vďaka snahe takmer štvrťmilióna amerických indiánov a ich spojencov medzi antropológmi a občianskymi dobrovoľníkmi bolo užívanie peyotla legalizované pre členov Americkej domorodej cirkvi. Mimo ňu je však zakázaný s trestno-právnymi postihmi porovnateľnými s držaním heroínu. 21 Užívanie peyotla nie je podľa Fursta nepodobné kresťanským rituálom. „Spôsob, akým je pri púti za peyotlom prvý kaktus, mäso sťatého jeleňa, rozdelený a rozdaný účastníkom od celebrujúceho šamana, nemôže pripomínať nič, než ono eucharistické: 'Vezmi, jedz, toto je telo moje.' Malý háčik spočíva v tom, že huicholský obrad je predeurópsky a tento eucharistický element nie je o nič viac 'kresťanský' , než bolo všeobecné pojedanie rozštvrteného tela premeneného 'božieho predstaviteľa' pri obetných rituáloch Aztékov. Tento akt rituálneho kanibalizmu pripomínal niektorým prvým Španielom prijímanie sviatosti do tej miery, že sa ho pokúšali vysvetliť ako odporné pokrivenie kresťanského splynutia páchaného samotným diablom.“ 22

Peyotl si všimli viacerí autori, predovšetkým antropológovia. Pre vyznávačov tejto rastliny je totiž stelesnením Boha. Ako uvádza Tomáš Čejka, jeden z Indiánov vyjadril svoje pocity pri rozhovore s antropológom takto:
"Boh povedal Delavarom, čo je správne a čo zlé dávno predtým, než k belochom poslal Krista, ktorí ho zabili... Boh stvoril peyotl. Je to Jeho moc. Je to moc Ježiša Krista, ktorý prišiel na zem dávno po peyotle... Boh prostredníctvom peyotlu povedal Delavarom to isté, čo povedal Ježiš belochom." 23

P. T. Furst vo svojej publikácii popisuje viaceré narkotiká rastlinného pôvodu (tabak, konope, muškátový oriešok a ich deriváty, muchotrávka a ďalšie huby, peyotl, meskalín, durman...) užívané jednotlivými kultúrami, predovšetkým medzi pôvodnými obyvateľmi amerického kontinentu. Zaoberá sa archetypmi kultúr, mužskou a ženskou symbolikou rôznych kultov, komunikáciou s nadprirodzenými silami (bohmi) pomocou prírodných narkotík a ich poväčšine skupinovému užívaniu, či iniciáciám (obradom, ktorými sa uvádza dieťa do stavu dospelosti). „V Kalifornii vznikol kult toloache u šošónskych (utoaztéckych) kmeňov na juhu, ale niektoré jeho prejavy sa rozšírili na sever až k San Joaquínu a údoliu Sacramenta. Obrad vstupu do dospelosti, zvlášť v ňom dôležitý motív smrti a znovuzrodenia, sa stal nesmierne prepracovaným u juhokalifornských kmeňoch, akými sú Diengeñovia a Louiseñovia, pre ktorých bol kult durmanu stredobodom celého náboženského systému (Kroeber, 1953).

Všeobecne vzaté prechádzajú rituálom toloache iba chlapci, dievčatá majú vlastné iniciačné obrady. V niektorých kmeňoch, zvlášť na severe, však môžu ženy tiež užívať durman,“ 24 píše Furst a dodáva, že u Louiseñov, ktorí najviac prepracovali tento kult, sa iniciačný obrad koná len raz za niekoľko rokov, pričom drogu dostane okrem mladíkov aj každý dospelý, vrátane návštevníkov z iných kmeňov, ktorí toloache nikdy nevyskúšali. Toloache sú vlastne zmiešané usušené korene durmanu s horúcou vodou, pričom tento nápoj sa podáva len raz za život. Po prebratí sa z omámenia z toloache sa z dieťaťa stáva dospelý, pričom celá táto iniciácia vyvrcholí záverečným posvätným obradom, kde sa pochováva postava wanawut. 25

Aj na euroázijskom kontinente existuje podľa Fursta kultúrno-historická tradícia s užívaním halucinogénov. Spätá je predovšetkým s kultom húb. 26 Huby, predovšetkým muchotrávky obsahujúce, okrem iných látok, isoxazol, ibonetovú kyselinu a muscimol, majú silné psychoaktívne zložky, ktoré boli (a dodnes sú) hojne využívané napríklad na území dnešného Ruska (zvlášť v severných častiach ako Sibír, či Kamčatka) predovšetkým pri sviatočných príležitostiach. Zaužívaným je aj pitie moču osoby, ktorá požila muchotrávku, pretože v moči sa nachádza čistá esencia drogy, naviac pozbavená nepríjemných vedľajších účinkov. 27

„Kata jedlá (Catha edulis) je stálozelený ker či skôr menší strom, ktorý dorastá do výšky asi piatich metrov. V rámci našej (stredoeurópskej – pozn. aut.) flóry by sme ju teoreticky mohli porovnať so zobom vtáčím (Ligustrum vulgare). Pôvodným domovom katy sú chladnejšie a vlhšie údolia hôr na juhu Etiópie. Odtiaľto sa z priepustných sopečných pôd vo výškach 900-2400 metrov nad morom postupne rozšírila do východnej Afriky a juhozápadnej časti Arabského polostrova, kde rastie dodnes. A nielen to. Keďže moslimovia sa podľa učenia Koránu nesmú opíjať alkoholom, veľmi rýchlo si našli náhradu v podobe liečivých, či telu inak prospešných bylín, ktoré ich náboženstvo schvaľuje. Kata sa tak čoskoro stala stredobodom pozornosti miestnych veľkopestovateľov.“ 28

Narkotiká prenikajú do rôznych kultúr. Moslimskí, najmä jemenskí, muži majú, ako sme uviedli, drogu katu. Z kulturologického hľadiska je zaujímavý aj príbeh kokaínu (taktiež drogy rastlinného pôvodu), ktorý je v súčasnosti považovaný za veľmi obľúbenú drogu hlavne medzi smotánkou a získal prívlastok „kaviár medzi drogami“.

„Zásluhy o prvenstvo v izolácii aktívnej látky patria pravdepodobne chemikovi Garneckemu, ktorý v roku 1855 izoloval látku erytroxilín. Synchrónne pracoval s Garneckim na izolácii neznámej látky aj Talian Rizzi. Kým títo dvaja vedci skúmali, čo vlastne objavili, zjavil sa náhle v roku 1859 na scéne muž činu - Nemec Niemann, ktorý publikoval svoj objav pod menom kokaín. Presnú
chemickú štruktúru sa podarilo zistiť až na prelome storočí neskoršiemu nositeľovi Nobelovej ceny Richardovi Willstätterovi a jeho tímu, ktorí kokaín zaradili medzi tropánové zlúčeniny. Po izolácii kokaínu oň prudko stúpol záujem. Pokusy s kokaínom na sebe robil napríklad aj Sigmund Freud a všimol si, že po ňom znecitlivie koža a sliznica. V roku 1884 napísal o svojich zisteniach dielo Über Coca. To zaujalo Freudovho priateľa Carla Kollera a
v kokaíne odhalil lokálne anestetikum. V jeho práci pokračoval otorinolaryngológ Edmund Jelinek, ktorý začal používať kokaín vo svojom odbore.“ 29

„Je potrebné zmieniť sa o nutnosti antropologického a kultúrno-historického pohľadu. Dôvody, prečo takzvané 'primitívne' a tradičné spoločenstvá, ako aj industrializované národy holdujú chemickým látkam, schopným spustiť zmenené stavy vedomia, sú na prvý pohľad veľmi odlišné, rovnako ako spôsoby, akými k takýmto drogám a ich účinkom pristupujú.“ 30

Faktom ostáva, že medzi drogami a kultúrou existujú významné súvislosti, či už ponímame oba pojmy v tom najužšom alebo najširšom zmysle.

(pokračovanie)

Obsah a základné informácie o tejto diplomovej práci Drogy a kultúra v slovenských masmédiách: http://www.frenky.sk/?c=12&id=131

 
2.7.2002 | Pridal: Michal Frank | Iné | čítané: 19390 krát