frenky.sk

https://frenky.sk/clanok/1249/peter_migas-riaditel-_didzej-_promoter-_networker.html

Peter Migaš: Riaditeľ, dídžej, promotér, networker

Jeden rozhovor z prelomov rokov 2017 a 2018, s Petrom Migašom, výraznou postavou Prešova, dnes riaditeľom SKY rádia.

Zľava Ivan T., Peťo M., Maťo M., Miro T.
Zľava Ivan T., Peťo M., Maťo M., Miro T.
Peter Migaš nielen v Bars dobrom filme ukázal, že patrí medzi kľúčové postavy súťasného spoločenského a kultúrneho diania na východnom slovensku.

Hudobná mekka má svojho Forresta Gumpa. Je ním Peter Migaš
Robí dídžeja, promotéra, bol pri zrode IMT Smile.
Takto začínal pôvodný rozhovor, ktorý si môžete prečítať a podporiť tu: https://presov.korzar.sme.sk/c/20739864/hudobna-mekka-ma-svojho-forresta-gumpa-je-nim-peter-migas.html

Odporúčam tiež hudobnú encyklopédiu: https://pis.sk/clanok/5065/fhe-dj_mig_migi-_petrol_mc.html

Nuž a k samotnému rozhovoru. Ponechal som ho bez zmeny, len s prípadnými komentármi:

Peter Migaš je takým Forrestom Gumpom spoločenského a kultúrneho života v Prešove. Je aktívny DJ, promotér a hudobný dramaturg a hoci bol skoro pri všetkom podstatnom, čo sa v metropole Šariša udialo, vždy bol tým človekom v poradí.

Hoci Petra Migaša pozná väčšina hudobných umelcov, či už zo SKY rádia, alebo rôznych eventov, rozhodli sme sa predstaviť ho aj širšej verejnosti a vytiahnuť z neho v rozhovore zopár pikošiek. Interview sa nieslo v neformálnom duchu, ale inak by to nešlo. Nuž, príjemné čítanie...

Bol si pri mnohom podstatnom, čo sa udialo v prešovskom kultúrnom, športovom i spoločenskom živote, ale väčšinou ako ten v ústraní. Ako taký Forrest Gump. Neprekáža ti to? ”Vôbec. Sám som sa tak po zhliadnutí filmu Forrest Gump onálepkoval. Tak ako on, som si tiež nevyberal situácie ako vznik IMT Smile, Pehy, rádia či silných podujatí. Prišiel som k tomu ako slepé kura k zrnu. Neprekážalo mi ani stáť v tieni brata.”

Deväťdesiate roky. Tvoj brat hrával so susedmi Táslerovcami vo vtedy začínajúcej skupine IMT Smile. Ako si spomínaš na tie časy? ”Nech to znie ako klišé, ale pre mňa je to jedno z najkrajších období v živote. Keď som sedel na koncerte History - IMT Smile a Michal Hudák: 'Miro dal Martinovi bubenícke paličky', v momente som bol o 20 rokov naspäť a vybavil sa mi film, čo tým paličkám predchádzalo a čo nasledovalo. Dokonca si pamätám ako v detskej izbe u Táslerovcov hral Ivan na klavíri, Miro na basu, Martin búchal po tamburínke... Nebolo to len o hudbe. Často sa športovalo, či dokonca sa chodievalo na ryby. Sedelo sa na lavičke pri bloku na Tomašíkovej, na gitaru buď hrával Ivan, alebo Ťufo (Maťo Tkáčik) a repertoár bol poväčšine zložený z hitov kapiel Guns N Roses či slovenskej Tublatanky. Najväčším hitom bola ale Včielka Maja, ktorú potom hrali aj na prvých koncertoch. Vzniku IMT Smile predchádzala kapela Epitath kde bol členom aj Ťufo. Z a tým názvom netreba nič hľadať. Vznikol na spomínanej lavičke večer a ja som zle prečítal z anglicko-slovenského slovníka slovo náhrobný kameň...”

Nikdy si neinklinoval k hudbe ako muzikant? Vždy si chcel byť DJ? Či človek v pozadí – promotér, manažér, dramaturg, organizátor? Nechcel si byť na stejdži? Nevolali ťa do skupiny?
”Vždy som chcel byť DJ a bavil ma mikrofón, či už ako spíker, alebo dokonca ako raper. V roku 1991 som sa stal členom klubu mladých novinárov a DJov pri ABC centre voľného času v Prešove. Na stejdži som stál s kapelou IMT Smile a zarepoval som dve skladby a to Matelko a Mám rád džem. Časť textu Matelko zložil Igor Timko (No Name). Bol to ale splnený sen. Keď sme v Herľanoch hrali pred Robom Grigorovom, od trémy by sa mi nikto krvi nedorezal. Už vtedy som ako celkom schopný spíker sa zmohol len na krátke a tiché 'ahoj', po výzve Ivana aby som prišiel na pódium odrapovať tieto dve skladby. Bolo tam bezmála 5 000 ľudí a ktosi z davu vykríkol 'Peťoo' a dav spustil potlesk. Na také niečo sa zabudnúť nedá. Aj keď ten niekto v dave bola Ivanova a Mirova mama, ktorej som dodnes vďačný za silný emočný zážitok. Bol som rád, že môžem byť pri tom, ako sa nadšenie kamarátov z ulice mení na splnený sen. Nič nebolo zadarmo a bolo to náročné. Mňa byť nápomocný, skutočne som vždy chcel byť hudobným dramaturgom, hoci mi to málokto uverí.”

Aká muzika ťa bavila?

“Sledoval som trendy, ale aj históriu hudby. Bavil ma rockenroll i elektronická či tanečná hudba. Chcel som sa zaškatuľkovať, ale nešlo to. Na základnej škole som bol depešákoím, ale začal som frčať aj na Guns N' Roses či Metallice. Najväčší zlom v organizátorskom živote bol rok 1993, kde som pomáhal Ľubovi Hanušínovi s Rockovou ligou. Obdivoval som ho, ako dokáže dať dokopy kapely, techniku, plagáty a stíhal nám aj vysvetliť čo má ako byť a prečo. Vtedy mi bolo jasné, že toto nie je posledná akcia, kde som vopchal prsty.”

Mali ste aj Rádio Pirát. Dnes si hudobný dramaturg v rádiu, len naozajstnom. Je to veľký rozdiel? Ako si spomínaš na pirátske vysielanie?

”Príbeh Rádia Pirát je na film. Brat Martin a Miro Tásler boli technicky zdatní a vedeli čo treba. Oni boli technici a ja s Ivanom moderátori. Mali sme dva gramofóny, mixážny pult a dva mikrofóny. Platne nám požičal Ivanov a Mirov otec. Mal naozaj nádhernú vzácnu zbierku.
Vznik rádia mal svoje obete, ktorými boli moje nové tepláky. Plošák vysielača sa leptal na balkóne v malej vaničke s kyselinou chlorovodíkovou a ja som si to nevšimol...
Hrali sme, čo sa nám páčilo, od buka do buka. Myskeli sme si, že to neprekročí prahy bytu na Tomášikovej, kým nezazvonil telefón a v ňom sa ozvala teta žijúca niekoľko blokov od centra vysielania. O pár dni sme zistili, že nás počúvaju nielen kamaráti, ale aj ľudia žijúci v okolitých uliciach.”

Potom prišiel open-air festival Marakaňa 1995, prapredok Dobrého festivalu.
„Marakaňa 1995 bolo najepickejším podujatím v mojom živote. Hlavnými organizátormi bol

Miro a Martin a pomocnými bol Ivan, ja a Maťo Ceperko. Dodnes si pamätám že v logu podujatia bol snehuliak. Autorom bol Martin a asi to bolo vtipné kedže festival sa konal v strede leta. Zvláštnosťou bola cena vstupenky, ktorá kopírovala dátum (27,70 Sk). Tento fór som ako predajca lístkov neocenil. Hlavným technikom bol otec Peťa Biča, ktorý akciu zabezpečil aj technicky. Čakali sme okolo dvesto ľudí, prišlo ich 800 až 900. Zážitkov bolo veľa.”

Neskôr si odbočil smerom k DJ-ingu a organizovaniu diskoték. Najlepšie historky z dídžejského sveta?
”Bolo toho od roku 1991 neúrekom. Tak som sa napríklad zoznámil so zvukárom Waldom Rurom, vtedy nám zvučil jednu akciu zadarmo, len za dve basy piva pre svojich pomocníkov. Perličkou je, že v Nemcovciach sme hrali prvú diskotéku v historii obce. Komerčný svet ma ovládol. Hrával som v Lorde, Hviezde, Tuneli, no vždy som do setov komponoval aj klubovú scénu. Historiek je veľa, či už to bolo hranie na Domaši ešte v 90. rokov, alebo spolpráca s kolegami ako Daniel Dadej či Marcel Doleži. To ani nie je úplne na publikovanie. Najsilnejší zážitok bolo hranie v Prahe s Mirom Kuropčákom alias Gurrym, s ktorým hráme dodnes. Predskakovali sme britskej DJ legende Eddie Richardsovi. A saxofonista Mário Gapa Garbera mi prischol nielen ako spoluhráč, ale aj parťák v rádiu. To už je člen rodiny. Najviac mi pomohol Miro Taslér, keď sa rozhodol riskovať a postavil na Dobrom festivale tanečný stan, ktorý zveril, aby som ho riešil produkčne. Tam sa udialo mnoho zmiešaných dížejských a živých setov, čo ma vždy lákalo.”

Hovoríš, že si počúval všetko možné, ale najmä tanečnú hudbu. Čo je ti najbližšie? House? Niečo iné? ”K tanečnej muzike som mal blízko, lebo som chcel byť DJ. Počúval som túto hudbu na Rock FM, kupoval som si časopis Diskobox, pozeral MCM, nahrával som si kazety. Hyptnotizovala ma táto scéna, KLF, Leftfield, K Klass, ale aj U96. K houseu som sa dostal neskôr, vďaka Jurajovi Urbanovi (Blazey). Aj Gurry mi pomohol zorientovať sa. Potom som na roky opustil klubovú scénu a vráti sa k nej až niekedy v roku 2004. Neskôr sme propagovali house music v klube i v rádiu. Tanečný stan na Dobrom festivale je už iný level.”

Bavíme sa o hudbe, ale organizoval si aj športové eventy. Basketbalový turnaj, ktorý si neskôr obnovil, ale jednorazovo. Toto ťa neťahá, na trvalejšiu obnovu?

“Basketbal 97 je podujatie, ktoré mi svojim spôsobom zmenilo život. Šport mám rád dodnes a basketbal na našej ulicu doslova spájal ľudí. Ako 19-ročný som nevedel o organizácii podujatí vôbec nič a už vôbec nie v roku 1997, keď nikoho také veci nezaujímali. Na Šmeralke sa stertávalo takmer 50 basketbalistov, plus ďalší ľudia okolo toho s gitarami a tak. Tak som sa podujal zorganizovať túto akciu, sfúzovať šport a kultúru. Bola to veľká skúsenosť. Hrali tam Peha, či Heľenine oči, každý rok prišlo viac ako 500 divákov. Tento turnaj v žiadnom prípade nepatril mne, skutočne to bola akcia ľudí, nielen zo sídlsika. Rád by som to zopakoval, ale už to sám s kamarátmi neutiahnem.”

Organizoval si aj iné akcie - Drinkin fest, muzikantský ples, Sigord… Čo bolo pre teba najviac?

”Najviac je jedno veľké dobrodružstvo plné zážitkov a emócií zvané Dobrý festival. Je to kultúrny fenomén, viac než bežný letný festival, ale pre mňa, človeka v zákulisí, je to jeden veľký príbeh o ľudskosti. Zvlášť posledný ročník, pred ktorým nás nečakane opustil Rišo Hympán, ktorý bol dušou festivalu.”

Čomu sa chceš venovať, popri práci hudobného dramaturga v najbližšom období?

”Práca hudobného dramaturga je denná hektika a zďaleka nejde len o muziku. Pohltila ma celého. Určite sa objavím na niektorých kultúrnych podujatiach. Rád by som sa venoval systémovej kultúre a asi takým najdôležitejším projektom v roku 2018 bude spolupráca s Prešovskou univerzitou, hlavne v rámci projektu strediska praktického vyučovania v SKY rádiu. Už teraz je nám jasné, že pôjde o náročný projekt, ktorý držím v šuflíku už takmer 4 roky. Som rád, že sa dostal na svetlo sveta.” (Medzitým sa stal riaditeľom SKY radia a projekt sa rozbehol, viac o ňom napr. tu: https://regiony.sme.sk/c/20753743/univerzita-podpisala-memorandum-s-radiom.html)

Nechceš sa ako známa postava zákulisia prešovského kultúrneho a spoločenského života angažovať aj verejne?

”Tejto myšlienke som sa bránil veľmi dlho. Vždy sa našiel kamarát, ktorý mi vravel, aby som kandidoval na bárs a vždy som tomu pankáčsky odolával. No tých kamarátov sa v poslednom čase nepozbieralo toľko, že sa možno nechám zlomiť...” (Nedal sa. Teda nekandidoval v roku 2018 – pozn. frk. Ako networker funguje ďalej, zorganizoval napríklad pódium pre eventy – zápasy MS 2019 v ľadovom hokeji v centre mesta)

Na čo by si zameriaval? Na kultúru?

"Nie je to téma, ktorá ohúri, ale je to moja oblasť. Na infraštruktúru či sociálne veci sú tu schopnejší ľudia. Kultúre sa venujem celý život, vždy som sa zaujímal o fúzie rôznych oblastí. Dal som tomu názov systémová kultúra, ktorá začína v materskej škole a končí na pódiu veľkého festivalu. Sú rôzne oblasti kultúry ktoré potrebujú pomôcť, tak ako aj veľa talentov ktorí sa bez pomoci nezaobídu. Rád by som bol pri zdroji informácií, ktoré sa úzko dotýkajú funknčnosti kultúry v meste.”

Je Prešov pre teba Slovenský Seattle?

„O tom prívlastku sa veľa popísalo. Neviem ako od začiatku 90. rokov fungovali iné slovenské mestá, veď možno v Nitre sa tiež kumulovalo muzikantské prostredie, ale za seba poviem že v tom čase som s nadšením vnímal ten hukot prešovských ulíc. Pivnice plné kapiel a bolo úplne jedno či sú to zrelí muzikanti alebo sa ešte len učia na nástroje proste chceli dať okoliu svoj názor či emóciu. Kam sa človek obzrel tam bola skupina a všetci chceli hrať. Metal striedal grunge, punk, jazz, folk, proste všetko. Nech už je ten prívlastok akokoľvek nafúknutý, vyjadruje schopnosť tohto mesta udržať si status farmy hudobnej kultúry. Raz Maťo Husovský povedal, že asi v Prešove nie je veľmi čo robiť, tak všetci hrajú. Dôležité bude to udržať a motivovať ďalšie generácie.”

 
15.7.2019 | Pridal: Michal Frank | Rozhovory | čítané: 4544 krát