PREŠOV. Víťo Staviarsky bol kedysi aj hudobníkom (hral s Křivkom z legendárneho Zikkuratu), jeho otec Štefan Staviarsky je aktívnym dopisovateľom denníka Korzár a jeho všetky tri deti idú v otcových umeleckých šľapajách.

Píšete už dlho. Vyštudovali ste scenáristiku, mali ste hotový scenár k filmu Šľepa laska, ktorý mal točiť režisér Hollý. Prečo vlastne debutujete až teraz?

„Neviem. Dlho som sa zaoberal scenáristikou, asi do roku 1997, potom som mal päťročnú pauzu, keď som nepísal vôbec nič. Až potom, už ako vyše 40-ročný, som oprášil staré poviedky. Začal som ich sporadicky publikovať, poslal do súťaží. Ale nemal som vôľu vydať knihu. A potom, s pribúdajúcimi rokmi, to dozrelo. Netrpel som slavomamom, nedral som sa dopredu, dozrelo to do takého štádia samo.“

Okrem Kivadera má vyjsť zbierka poviedok. Pôvodne ju mal vydať ešte Bagala, tých ponúk na vydanie knihy bolo ešte viac. Je to tak?

„Áno. Bolo to chystané pre LCA. Tie texty tam mal rok a po roku stihol ohlásiť krach. No kniha vyjde, v mojom vydavateľstve, podobne ako Kivader. Má sa to volať Družbacký a spol. a budú tam poviedky, ktoré vyšli v priebehu rokov v rôznych časopisoch - českých, poľských, slovenských. Bude tam aj Laborant zo zborníka Poviedka 2001. Teda väčšinou tam budú už publikované texty. Okrem toho chystám ešte knihu zo záchytky. Budú v nej zápisky, ktoré som si viedol, keď som pracoval na protialkoholickej záchytnej stanici v Prešove.“

Autentické?

„Budú upravené, ale dosť surové. Nebude to literárne krasorečnenie.“

Čo vás láka na takých témach na hrane? Pitevňa, rómska osada, záchytka?

„Neviem, asi som vždy aj žil na hrane noža. (Smiech.) Nerád by som písal o nejakých maliaroch, keď z toho nesmrdí život, je to pre mňa bezcenné. Má to byť estetika špiny.“

Priamo v rómskej osade ste neboli, ale iná tvorba je inšpirovaná skutočným životom. Napríklad tou prácou na záchytke...

„Naozaj, keď som robil na záchytke, Rómov tam bolo požehnane a dostávali sa mi do uší rôzne historky, ktoré sa stali v osadách, rôzne pitky, krimi... Na tej záchytke sa mi však akosi vytvoril vzťah k tomu najnižšiemu sociálnemu elementu. Na tej záchytke si prestal odsudzovať ľudí a bral ich viac-menej so súcitom, bez nejakých moralít. Každý z nás prežíva svoj ľudský osud. Často tragický, bez ohľadu na to, či ide o prezidenta, alebo človeka úplne na dne v osade. Život meštiaka je často oveľa nudnejší než človeka z okraja spoločnosti.“

Šľepa laska, aj Kivader boli o Rómoch. Prečo táto tematika?

„Teraz to vyznie tak, že som nejaký 'biely Róm'. (Úsmev.) Chystal som sa prepísať scenár Šľepa laska do novely, ale nebol som si istý nosnosťou rozprávania - keď to rozpráva jeden rozprávač rómskeho pôvodu. Tak v podstate Kivader vznikol ako taký pilot k novele. Vyskúšal som si to.“

Teda dá sa očakávať, že príde na rad aj redramatizácia Šľepej lasky?

„Áno. Už ju mám aj rozpísanú. Len som si nebol istý, či som zvolil správny prístup. Ukazuje sa ale, áno.“

Čo hovoríte na ohlasy v Čechách? V Respekte vyšla mimoriadne kladná recenzia...

„Samozrejme, môjmu egu to urobilo dobre. (Smiech.)“

Spomenuli tam horor, že ho cítia v knižke. Aj hrabalovskú poetiku. Čo vy na tieto prirovnania?

„Keď som to písal, o žiadnom horore som neuvažoval. Možno je tá skutočnosť, čo si ani sami neuvedomujeme, taká hororová a údesná. Čo sa týka poetiky, snažil som sa písať živo, neakademicky.“

Ktorí sú vaši obľúbení autori?

„Bude to klišé, keď poviem už spomínaného Hrabala. Nemôžem povedať, že by som sa inšpiroval jeho spôsobom písania, ani fabulačne, ani názorovo s ním v mnohých veciach nesúhlasím. On by o záchytke napríklad písal veľmi zmierlivo, ja surovo. Okrem mien ako Kafka, Klíma, Dostojevský, však musím spomenúť ešte jedného autora, ktorý na mňa veľmi zapôsobil. Je to Louis-Ferdinand Céline. Pre mňa je to jeden z najväčších autorov 20. storočia. Je na okraji, málo sa o ňom píše, ale jeho údernosť, irónia a všetky prostriedky, ktorými narába, je niečo fantastické.“

Scenáristika na Slovensku zažíva úžasný rozkvet, najmä v komerčnej sfére, kde stále nie je dosť autorov na písanie seriálov. Neuvažovali ste sa vrátiť k scenáristike ako ku zdroju obživy? Napríklad ako seriálový spoluscenárista?

„Zvykol som sa živiť obchodom. Živil som sa predtým ako scenárista, a tak viem, že živiť sa obchodom je pre mňa lepšie. Čo sa týka scenáristiky, mal som dosť ponúk na seriály z Čiech i zo Slovenska, ale všetky som odmietol. Nie som seriálový autor. Som skôr autorský typ, neviem sa podriadiť nejakej schéme.“

A čo tak mať vlastný seriál?

„Bola by to možnosť, ale ešte k tomu musím podotknúť, že nemám rád televízne žánre. Vyhýbal som sa im aj na škole, rovnako som sa vyhýbal aj adaptáciám. Ak som niekedy napísal niečo, čo stálo za niečo, tak to boli moje autorské veci. Musel by som sa do toho nútiť.“

Okrem toho, že píšete, si začali po rokoch hrať. Čo je nové vo vzťahu k hudbe? Ako to s vami vlastne bolo, je a bude?

„Ešte na škole sme s Křivkom a Havrdom z neskoršieho Zikkuratu hrávali, aj sme mali nejaké koncerty. Po škole a vojne som muziku zavesil na klinec. Až keď mi odrástli deti, som ju z klinca zvesil. Pred asi tromi rokmi som si kúpil elektrické nástroje, gitaru, basu a nejaké vybavenie a začal som hrať. Dokonca som začal s jednou džezovou kapelou hrať na basovú gitaru, mali sme aj koncert. Potom som si uvážil, že muzika pre mňa nie je prvoradá.“

Takže zasa visí na klinci?

„Nie. Hrám. Dokonca s trinásťročným synom sme začali spolu hrávať a je to veľmi dobrý hudobný partner.“

A kto bola tá džezová kapela?

„Pešia zóna. S gitaristom tej skupiny niečo cvičíme a chceme niečo urobiť. Alternatívny džez, klubové veci...“

Jiří Křivka spomínal v jednej knihe, že so spolužiakmi z Čimelíc, teda s vami, hrával barokovú hudbu.

„Bol to bigbít. To asi bola zlá interpretácia. Oproti punku, ktorý hrával so Zikkuratom, to možno bola baroková hudba, ale bol to čistý bigbít. Punk mne nerezal, viac som inklinoval k džezu.“

Zikkurat mal tiež okrem punkových, najmä prevzatých vecí, aj vlastné free-jazzové kompozície.

„Áno. Dnes Křivka už zase nehrá dlhé kompozície, vtedy áno, až to bolo nestráviteľné. Hralo sa tak, že gitarista ukazoval co umí, potom prišla doba, keď už to nikoho nezaujímalo, dnes už to možno zase ľudí zaujíma, ale muzikanti sú triezvejší a neunavujú tak poslucháčov. Křivka dnes síce hrá punk, ale hrá aj funky a elektrické blues. Takže sa tiež zbarokizoval. (Smiech.)“

Neuvažujete, že by ste vydali knihu v inom vydavateľstve?

„Nie.“

A naopak? Že by si vydali niekomu knihu?

„Je to myslené ako vydavateľstvo jedného autora, aj keď je pravda, že môj syn začal písať knihu a už má hotových asi sto strán. A musím sa pokloniť jeho talentu, až ma inšpiruje a prekvapuje - je to čisté, svieže... Dokonca sa mu chystám vydať knihu, v obmedzenom náklade.“

O čom píše?

„Je inšpirovaný akčnými bojovými počítačovými hrami, ktoré previedol do literatúry. Volá sa to Meritos. Vystupuje tam hrdina so svojou družinou, prechádza rôznymi krajmi a bojuje s rôznymi fantasmagorickými príšerami. A tie veci majú miestami vysokú básnickú hodnotu.“

Vo svete je to vychytený trend beletrizovať počítačové hry.

„Viem o tom, aj keď to teda nie je moja parketa.“

Máte aj ďalšie deti. Čo robia?

„Najstaršia dcéra (23) študuje v Bratislave filmovú produkciu. Je veľmi šikovná aj do písania. Starší syn (20) študuje na VŠMU filmovú réžiu. Mladší (13) syn začal písať.“

Takže váš zaprášený scenár by teda mohla objaviť filmová producentka a zrežírovať ho filmový režisér a ostalo by to v rodine.

„Nie je to až taká absurdná myšlienka. (Úsmev.) Napríklad na Kivadera sa mi ozvala Slovenská televízia, že ho chce robiť, ale tá na to samozrejme nemá prostriedky... Je v ďalších plánoch, že by sme niečo s deťmi vyprodukovali. Viem si predstaviť nízkorozpočtový, koprodukčný film Kivader či Šľepa laska. Ale to je len taká voľná úvaha...“

Deti ste viedli týmto smerom?

„Po tých blamážach, čo som si vytrpel, som nechcel, aby deti išli študovať umelecké profesie. Dcéra bola na gymnázium, išla na právo a po roku ho nechala a prihlásila sa na produkciu. Syn študoval stavebnú priemyslovku, ale neoslovovalo ho to. Natočil nejaké videá, ktoré boli ocenené a po tomto úspechu skúsil šťastie na filmovej réžii a hneď ho prijali.“

(február/marec 2008)

Foto: Frenky

Víťov profil: http://www.frenky.sk/?c=12&id=140

•