Ako som sa zranil na bežkách...
Nie som nejaký extra športovec, skôr naopak. No bežky mám rád. Najhoršie je, že som nikdy na ne nemal dosť času. Tak som si vlani povedal dosť. Spravil som si aj rozpis, kde budem tráviť soboty na bežkách. Vyzeralo to nádejne. Najprv sme s manželkou absolvovali prechod Slanskými vrchmi. Sezóna teda začala dobre, tešil som sa na ďalšie bežkovanie. Týždeň na to, bolo to presne pred rokom, sme išli aj s priateľmi do Lipovciec, kde moja bežkárska púť aj skončilo. A to dosť hlúpo... Výsledok - potrhané väzy v ľavom kolene, operácia, šesť týždňov sadra, tri mesiace tvrdá maródka, ďalšie tri intenzívna rehabilitácia...
Keď som v korzárskom Ťaháku čítal článok istého nášho mladého kolegu, ktorý tvrdil, že bežky sú adrenalínovým športom iba v prípade, že vás naháňa vlk, pomyslel som si - chlapče, nevieš o čom hovoríš. Chcel som mu poslať moju zdravotnú kartu - nech vidí, čo je adrenalín.
Paradoxom je, že môj pád v Lipovciach vôbec adrenalínový nebol, naopak. Všetkých čitateľov chcem upozorniť, že pri behu na lyžiach je veľmi podstatné voskovanie. Ak idete do kopca, môžu sa vám lyže prešmykovať a nemáte z toho nič. A z kopca môžu brzdiť. Práve to sa stalo mne, voskovaciu alchýmiu som nezvládol. Už sme šli späť k chate, spúšťal som sa z kopca dolu. Všetko vyzeralo byť v poriadku, mohol som pokojne nabrať rýchlosť, lebo som išiel do protisvahu, takže s brzdením neboli žiadne problémy. Lenže problém bol práve v tom, že rýchlosť som nenabral. Na mokrom snehu my zle navoskované lyže brzdili. Miesto toho, aby som ich vyzul a zošiel pešo, som sa - blbec - snažil zapérovať a nabrať rýchlosť. Rýchlosť som nenabral, ťažisko tela letelo dopredu a ľavá lyža sa zachytila o sneh a pôsobila ako páka. Väzy mi roztrhalo, ako keď si odtŕhate nôžku kurčaťa.
Zabolelo to, no dúfal som, že to rozchodím. Druhý deň som mal mať službu v redakcii a hodlal som do práce prísť. Z omylu ma vyviedli na ortopédii vo Fakultnej nemocnici Jána Adama Raymana v Prešove. Práve ortopedickému oddeleniu chcem urobiť na tomto mieste neplatenú reklamu, pretože ozaj klobúk dole pred tým, ako ma dokázali komplikovaného združeného poradenia ľavého kolena postaviť zase na nohy. Spomeniem aspoň operatéra MUDr. Jacka, ktorý sa na mojom kolene musel schuti „vyšantiť“ (ja sa na to nepamätám, bol som v narkóze), primára MUDr. Kľoca a celého jeho tímu a v neposlednom rade MUDr. Veleckého, ktorý kontroloval priebeh choroby od jej vzniku až dodnes (sorry, že som sa dlho neukázal na kontrole). Tých ľudí však bolo ďaleko viac, nielen na ortopédii, ale aj neskôr v Oáze či pri rehabilitáciách. Hoci som pár týždňov nevedel chodiť, rozchodil som to, hoci ešte noha nie je stopercentná.
Takže takto som dopadol s bežkami. Hoci táto sezóna je pre mňa stratená, nezanevrel som na ne. Naopak, odporúčam ich všetkým (len si treba dávať pozor na voskovanie) a ani tento článok nemá za úlohu nikoho od bežiek odradiť.
Foto: Stanislava Franková
