dnes je Sunday - 19. January 2020 - Drahomíra, Mário | zajtra Dalibor

frenky.sk - homepage of Michal Frank

 

Honza Nedvěd - rozhovor o všeličom

Jan Nedvěd, alebo familiárnejšie Honza Nedvěd je neprehliadnuteľnou postavou českej hudobnej scény. Tento kontroverzný pesničkár akoby žil dvojaký život. Vo svojich piesňach popisuje lásku, rodinu, vieru i prírodu, v osobnom živote sa mu to však veľmi nedarí. Jan Nedvěd sa dostal do povedomia cez Spirituál Kvintet, legendárne trampské zoskupenie Brontosauři, neskôr cez vystúpenia v dvojici s bratom Františkom, ktoré vyvrcholili megakoncertom na pražskom Strahove. Je autorom dnes už zľudovelých piesní ako Valčíček, Stánky, Ptáčatá, Růže z papírů, Frenky dlouhán, Tulácký ráno, Podvod, Igelit, či Na kameni kámen. Po Čechách kolujú legendy o jeho chorobách, vzťahu k peniazom, o jeho rozvodoch, či alkoholických excesoch. Kritika mu vyčíta zjednodušenosť, infantilnosť a patetickosť jeho piesní. Fanúšikovia však za nič na svete nedajú na svoj idol dopustiť. Jan Nedvěd predáva tisícky platní, vypredáva koncertné haly a jeho piesne nechýbajú pri žiadnom táboráku. Aktuálne CD Honzu Nedvěda sa volá Tak jsem to tu miloval a jeho autor a interpret sa s ním vydal počas jarných mesiacov na turné, ktoré neobišlo ani slovenské mestá. Sprevádzala ho skupina Poklad, ktorej šéfuje jeho syn Honza Nedvěd mladší. Rozhovor s fenoménom zvaným Jan Nedvěd vznikol pred jeho prešovským koncertom.

Túto koncertnú šnúru ste museli preložiť. Vraj ste utrpeli nejaký vážny úraz...

- Spadol som zo schodov, z piatich metrov a doktori ma chceli ovládnuť. Keď počujú 'Nedvěd', tak to bude sláva a 'Nedvědova nemocnica', veľa injekcií, ale nedal som im šancu. Po asi dvoch týždňoch som povedal dosť. Som zdravý, nič ste mi nedokázali - idem hrať. Šiel som teda hrať, akurát som musel preložiť pár koncertov, keďže úraz sa mi stal tesne predtým. Po páde z piatich metrov na chrbát som bol celý dochrámaný, prsty, všetko, čo sa dalo, ale keďže mám dosť známych, ktorí mi radili všelijaké, až čarodejné veci, tak som zrazu mohol hrať.

Takže už ste fit.

- Bolo to o narovnaní sa. Viete, keby som robil v úrade, tak tam nepôjdem a budem dva mesiace ležať. Veď dodnes mám opuchnutý prst, nohy ma bolia... No sila muziky a ľudí, ktorí na váš koncert prídu akoby ma liečila. Snažím sa dávať ľuďom energiu, aj sa o mne hovorí, že aj keď zväčša ľudia dávajú silu, tak ja som vraj ten, kto im tú silu dáva. No a teraz ju prijímam. Ľudia sú hrozne krásni, zvlášť to Slovensko - je to kraj lásky. Takto to cítim.

V poslednom čase ste hojne plnili stránky bulvárnych časopisov...

- ...ale to v nich väčšinou nie je pravda! Dával som dokopy len dve interview. Jedno bolo o chorobe, aj to napísali inak, než som vravel. Hovoril som, že som mal úraz a lekárom som povedal, že idem hrať a hotovo, čo už nenapísali, dali len to, že som mal úraz, a že nebudem hrať. Potom som dával ešte jeden rozhovor, že som sa rozišiel s Pavlínkou alebo niečo také. Obe interview boli veľmi príjemné. Potom z toho vyšlo asi desať článkov, ktoré sa stále množili a boli v rôznych novinách.

Máte teda na novinárov ťažké srdce?

- Nie. Novinári sú na tom rovnako ako politici, ako my, ľudia, že ešte nemáme vo všetkom jasné a máme rozporuplné názory, myšlienky i predstavy o tom, čo bude. Akurát pri politikoch a novinároch je to badať. Inak sú rovnakí. Takže ich mám rozdelených na 'novinárov' a na 'ostatných'. S tými 'ostatnými' sa ani nebavím. Nepodávam im rozhovory, keď ma zavolajú - zvlášť jedny noviny - tak im poviem len 'prepáčte'. Mám skúsenosť, že odpoviem dve-tri slová a oni z nich urobia sto a samé 'čierne' ohováračky. Mám ale jeden dôležitý bod. Ak zakážeme čo i len jedinému novinárovi čokoľvek, mnohí ďalší sa zľaknú. Nedajbože - nechcem sa rúhať Bohovi - aby vznikol zákon s takýmito obmedzeniami. Novinárčina je umenie. Ako každé iné. Tak, ako je v hudbe kopec neumelcov, ktorí spievajú, tak je v žurnalistike mnoho nenovinárov, ktorí robia noviny. No treba si uvedomiť, že tí, čo robia noviny, sú našim hlasom, našou šancou ako prekuknúť politika či umelca, je to šanca vyniesť niečo na povrch. Kto iný môže prísť do Kramářovej vily v Československu alebo na hrad u nás i u vás a povedať, ako sa veci majú? Nikto iný, len novinári. Preto si myslím, že - aj keď to je proti mne - nech si o mne píšu čo chcú (ľudia ma snáď poznajú a vedia si tie informácie rozlíšiť), len nech ich nikto nezakazuje! Nech sa im nesnaží prekaziť ich prácu, lebo na to doplatí demokracia. Demokracia je ako vážka nad vodou. Keď sa jej namočia krídla, už nelieta.

Je logické, že sa novinári pýtajú na súkromie a chcú vedieť nejaké pikantérie.

- Samozrejme. No je v tom rozdiel! Ak sa pýtajú a ja odpovedám - je to v poriadku. Lenže oni si vymýšľajú, očierňujú človeka. Mňa skutočne pošpinili. Prišli napríklad na dvojhodinový rozhovor, rozprávame sa o filozofii, deťoch, škole a všetkom možnom, spravia dvadsať mojich fotografií. Potom vyfotia moje čierne auto a v celých novinách vyjde článok, ako Nedvěd tak zbohatol, že si už môže nakupovať autá a má nos nahor, keďže má takéto autá. Takéto sprostoty robia. No aj to je možné, nech to robí ten človek. Ľudia ma poznajú a vedia, že to nie je pravda, že som pri tých pesničkách skoro umrel, a že je to o niečom inom. Nech si to teda ten novinár píše, len nech mu niekto nepovie, že toto nesmieš.

Keby ste vy boli novinárom a chceli by ste spraviť so sebou rozhovor, akú otázku by ste položili?

- Nikto sa ma nespýtal na to, akú hudbu mám rád, prečo ju mám rád, čo si myslím o hudbe, ktorú robím a čo do nej dávam. Nikto sa nepýta, ako skladám piesne, ale všetci kladú len povrchné otázky. Trebárs by som sa rád bavil o tom, že milujem improvizáciu v hudbe. V tých základných štyroch bluesových akordoch, milujem gospely, spirituály - nie tie najnovšie gospely, tie nemusím, ale tradičné spirituály a blues. V koncoch pesničiek sa snažím túto inšpiráciu jemne využívať. Alebo sa nikto nepýtal, akých spisovateľov či básnikov mám rád. Hodinu by som rozprával o svojich Seifertoch, Černíkoch, Horoch a ďalších, z ktorých sú už mnohí zabudnutí, no ja milujem staršiu tvorbu, novú už veľmi nesledujem. Nik sa ma nespýtal, či mám rád Saroyana a podobné otázky.

Máte bohatú produkciu vlastných pesničiek. Máte aj nejaký odpad?

- Áno, asi deväťdesiat percent. Toto som už, mimochodom, niekde hovoril. Ročne ich spravím okolo dvesto a použijem tak dvadsať.

Prečo ste nazvali váš posledný album Tak jsem to tu miloval. Evokuje to akýsi koniec.

- Nevymyslel som to ja. Tak sa volá jedna z piesní, ktorá na albume je a ktorá vyznieva strašne optimisticky. Hovorí, že nech je svet aký chce, niekde hlboko v lese leží Wabiho uhlík... V závere piesne spievam, že nás predali, znovu nás predali, ale v lesoch ten uhlík stále horí, o ktorom vieme a ktorý poznáme. Vo vydavateľstve prišli s tým, že by to mohla byť titulná skladba. Tiež som oponoval, že ľudia sa budú pýtať: „To je akože koniec?“ Vraveli, že sa nemusím báť. Z nového albumu hrám na koncertoch asi polovicu vecí, viac sa nedá. Predsa len, mám pocit, že som zodpovedný zahrať piesne ako Podvod, Stánky a ďalšie, ktoré ľudí utvrdzujú v tom, že ten uhlík naozaj ešte horí. Teda názov Tak jsem to tu miloval neznamená, že už to tu viac nebudem milovať, ale že sú aj veci, ktoré sa už nevrátia. A musíme ísť ďalej.

Ako sa má váš brat? Povráva sa, že by ste sa mohli dať hudobne znovu dokopy.

- To by som vynechal, lebo nie je o čom hovoriť. Občas sa stretneme. Porozprávame občas o tom, že by bolo zaujímavé sa zasa zísť, ale žiadne plány v tomto smere vôbec nerobíme. Čokoľvek by som vám tu povedal, bolo by to ako vzduch. Nič nemáme dohodnuté. Rozprávame sa spolu úplne normálne, ale nemáme spoločné hudobné názory - on stále hrá americkú pesničku, ja tu svoju. Teda nie je o čom hovoriť. Verte mi, že by som rád, ale nie je o čom. Brat býva na Medníku, občas tam za ním prídem, stretneme sa aj v 'hospode', kde si spolu zaspievame, ale viac skutočne nie je o čom hovoriť.

Poznáte skupinu Démophobie? Je to kapela pochádzajúca z plzenskej Znouzectnosti. Má takú pieseň, kde sa spieva: „...tak třeba takovej medvěd je chlupatej a děsně zlej a naproti tomu Jan Nedvěd je zase moc hodnej...“

- To je pekné (smiech). Nepoznám ich. Sledujem inú hudobnú scénu, pozerám sa buď na ľudí, ktorých mám rád, nie ako vzory, v populárnej muzike. Mám na mysli Lenku Filipovou, Riša Müllera a ďalších. Celá country scéna ide mimo mňa. Neviem, ale mám dojem, že oni stále niekoho doháňajú.

Svojim spôsobom ste legenda, to poprieť nemôžete. Veľa hudobníkov folkových i rockových preberá vaše pesničky, aj ich rôzne paroduje. Čo hovoríte na tieto výtvory?

- Som rád. Tiež som to tak robil, keď som bol mladý. Keby tá pesnička nebola dobrá, tak si ju k parodovaniu nevezmú. Nemalo by sa tomu nejako vysmievať, aj keď i my sme občas takto blbli a vraveli si, že tá a tá pieseň je tak hlúpa, že ju musíme zničiť. No toho je minimum. Teší ma, že siahajú po mojich piesňach.

(marec 2002)

 
18.8.2002 | Pridal: Michal Frank | Rozhovory | čítané: 17764 krát | Zdieľať |  
Strecha
Michal Frank
Michal Frank facebook

© Copyright 2000 - 2010 Michal Frank
Design & engine by Vádium s.r.o. 2010 | powered by Tesmur:CMS