Galina Polunina je mamou najslávnejšieho súčasného baletného umelca na svete. Tanečníka Sergeja Polunina nepoznajú len fajnšmekri, ale aj široká svetová verejnosť - a nie z baletných pódií, ale z klipu Take Me to Church. O živote extravagantného umelca vznikol film, ktorý otvorene opisuje osud Sergeja i jeho blízkych. Čo naň vraví jeho mama Galina?

Pýtal som sa jej na to (v ruštine) v decembri 2017 na prešovskom premietaní filmu Dancer, ktoré v prešovskom PKO zariadil Milosh Harajda. Pôvodný - oficiálny - článok si môžete pozrieť a podporiť tu:
https://presov.korzar.sme.sk/c/20724644/galina-polunina-film-dancer-si-uz-nikdy-nepozriem-je-prilis-osobny.html
Pôvodne vyšiel vo vianočnom dvojčísle Prešovských novín, Vranovských novín a ďalších týždenníkov MY na východnom Slovensku.

Poluninovci vyrastali v malom mestečku Cherson na juhu Ukrajiny. Aby mohol ich jediný syn Sergej študovať tanec, presťahovala sa s ním mama Galina do Kyjeva a otec išiel pracovať do Portugalska. Rodina sa rozpadla. Sergeja mama a prihlásila na Akadémiu Kráľovského baletu do Londýna, kde už ostal sám, jej vypršali víza. Sergej Polunin sa stal najmladším sólistom Kráľovského baletu, jeho predstavenia boli na dva roky vypredané, ale jedinečný a nevyspytateľný mladý tanečník si vybudoval povesť rebela. Alkohol, kokaín, lieky proti bolesti. Nebola to práve ideálna životospráva svetoznámeho baletného umelca. V tom čase šokoval umelecký svet náhlym odchodom z Kráľovského baletu. Pre svoju povesť si nedokázal nájsť angažmán, jeho rodičia sa rozviedli, trpel depresiami. Kariéru reštartoval v Moskve, kde ale zďaleka nemal taký ohlas ako v Británii. Potom sa rozhodol s tancom skončiť. Svetoznámy fotograf David LaChapelle natočil jeho „posledný tanec“ na motívy skladby Take Me to Church, ktorú zavesil na youtube a zaraz mala milióny zhliadnutí. Poluninov príbeh opisuje dokumentárny film Dancer.
Nedávno mal niekoľko premietaní na Slovensku. Polunin na nich chýbal, dokončoval vlastné predstavenie v Londýne, zato prišla jedna z hlavných aktérok filmu – jeho mama Galina. Hoci sama film videla len raz a viac ho vidieť nechce, s divákmi sa o Sergejovi i o filme baví otvorene. Usmievavej a energickej Galine nechýba nadhľad, ani úprimnosť. Zhovárali sme sa s ňou po prešovskom predstavení filmu Dacner.

Naozaj ste film Dancer videli iba raz? Ani teraz ste si ho nepozreli?
„Nepozrela. Videla som ho na premiére v Londýne a potom už nie.“

Bol to pre vás šok?
„Obrovský šok. Je to môj život a preto to bol veľký šok, že bol zobrazený až na dreň.“

Po premietaní ste mali besedu, teraz v hľadisku sedeli školáci. Prekvapili vás ich otázky?
„Je to dobré, že sa zaujímali o to, čo ktoré videli vo filme, takže prekvapená som nebola. Je to v poriadku. Pre mňa bolo zaujímavé, že toľko mladých ľudí prišlo a pozrelo si film.“

Vraveli ste, že teraz už ste so Sergejom v kontakte. Chystáte sa pozrieť si jeho nový projekt. Čo to bude?
„Všetko na čo siahne, má úspech, verím, že tak tomu bude aj tentoraz. Je to jeho nový projekt, vymyslel a pripravil ho sám, spolupracoval na ňom s kolegami, s ktorými robí už dlhšie, preto si myslím, že to bude dobré. Pozriem si to a uvidím, zatiaľ sama viac neviem.“

Keď skončil s baletom a s tancovaním, zdalo sa, akoby bol zrazu slobodnejší. A mohol si robiť čo chcel, aj v tanci, nie pod tlakom. Vnímali ste to tak?
„Presne. Robí to, čo sa mu páči, čo si sám vymyslí, čo chce, spolupracuje s ľuďmi, ktorým dôveruje. Je to dobré. Neskončil s baletom. On skrátka uzavrel jednu etapu, v divadle, a postavil sa na vlastné nohy. Sama som robila v divadle, viem, o čom to je. Tí ľudia nemajú žiadny voľný čas, aby si mohli robiť niečo svoje. Ráno majú tréning, cez deň skúšku, večer predstavenie, celý svoj život prežijú v divadle. Nemyslím, že to je úplne preňho. Našiel si svoju cestu.“

Vy ste pôsobili v divadle, boli ste tiež aj tanečníčka?
„Nie.“

Ani nikto z rodiny netancoval?
„Nie.“

Ako ste prežívali čas, kedy odmietal, aby ste chodili na jeho predstavenia?
„Bolo to pre mňa ťažké. Chcela som, samozrejme, vidieť. V tom čase som navyše nemala ani možnosť prísť sa naň pozrieť. Pre nás Ukrajincov bolo zložité ísť do Londýna. A keď som už aj mohla prísť, vtedy to on nechcel. Mal také obdobie. Myslím, že nechcel, aby som ho videla, lebo sám nebol stotožnený so svojim životom. Nebol šťastný. Uspel v Kráľovskom balete, získal vyšší status, vedúceho sólistu. Chcel sa tam dostať, oni ho vzali, presadil sa už v mladom veku, mali oň záujem. Je to niečo ako pre športovca vyhrať zlatú medailu na olympijských hrách. A potom naraz človek nevie, čo ďalej, kam sa dá posunúť...“

Viac detí nemáte, len Sergeja.
„Iba jeho.“

Svoj život ste obetovali jeho úspechu. Presťahovali ste sa do Kyjeva, rozpadla sa rodina...
„Tak to bolo.“

Čo hovoríte na tento film teraz? Už ste ho videli, poznáte aj reakcie publika.
„Ľuďom sa tento film páči, hoci samozrejme, ja si ho už viac nepozriem. Chodievam na tieto besedy po premietaní, robím to pre Sergeja a jeho promotion. A musím priznať, že je to dobrý film. Len pre mňa je príliš osobný. Vďaka tomu filmu spoznalo Sergeja mnoho ďalších ľudí, takisto je aj poučný pre druhých ľudí, Každý v ňom nájde svoj príbeh. Je veľmi veľa podobných príbehov, s rôznymi koncami, takže každý v tomto dokumente vidí aj kúsok svojho života. A môže vidieť podobný osud a návod, že sa dá s tým niečo robiť. A to je dobré.“

Prečo vlastne nechcete znovu vidieť ten film? Fakt je dobrý. Niektorí naňho išli 4-5 krát. Možno by ste ho už dnes vnímali inými očami.
„Nie, nie, nepozriem si ho. Vidím v ňom všetko, ako som v živote postupovala, čo som urobila, stále sa mi to pripomína všetky tie udalosti. Preto nemôžem. Avšak, ako som povedala na besede, asi ani dnes by som to nespravila inak a postupovala by som rovnako, aby sa Sergej dostal na najlepšiu školu a rozvíjal svoj talent.“

A čo video Take Me to Church. Páči sa vám?
Toto video som videla mnohokrát. Je nádherné. David LaChapelle ho natočil krásne, páči sa všetkým. Všetci ho pozerajú. Bol to Sergejov nápad. Premýšľal nad ním, tvrdo na ňom pracoval a vyšlo mu to. Ľudia každý deň píšu, dokonca napodobňujú Sergeja a tancujú Take Me to Church. Viem, že veľa ľudí vďaka tomu primäl k baletu a tancu. Bol to teda zaujímavý a výborný projekt.“

Ktorá etapa Sergejovho života bola z vášho pohľadu najťažšia? Kyjev, Londyn, Moskva?
„Ani jedno z toho. Pre nás bol veľmi ťažký život v Chersone. Nebola perspektíva, neboli peniaze, neboli možnosti. Nechcem spomínať na Cherson. Detstvo tam bolo dobré, to bolo ešte v Sovietskom zväze, na detstvo má každý dobré spomienky, ale bol tam ťažký život. Pre Sergeja bol Cherson detstvo, čiže naň spomína v dobrom, ale keby sme sa nepresťahovali do Kyjeva, nič z toho by nedosiahol.“

Do Kyjeva ste sa presťahovali sama s ním, váš vtedajší manžel išiel pracovať do zahraničia. Nemohlo byť pre vás ľahké presťahovať sa z malého mestečka do ukrajinskej metropoly.
„Keď som prišla do hlavného mesta, nikoho som nepoznala, nemala som kontakty, ani peniaze. Začínali sme odznova. V Chersone sme mali veľký byt, v Kyjeve sme bývali v maličkom byte, ale iný sme si nemohli dovoliť. Boli sme radi, že sme v tomto maličkom byte, inak by Sergej musel žiť na internáte a keď som videla tamojšie internáty, povedala som, že toto určite nie, tam ho bývať nepustím.“

No v Londýne už to bolo iné. Bol tam sám.
„Keď sme prišli do Londýna, spravili nám exkurziu areálu, kde je škola a internát. Nachádza sa v centre nádherného parku, so zvieratami, voľne tam lietajú papagáje. Interiéry bolo nádherné, čakala som pioniersky tábor, ale tie izby i skôr malé byty vyzerali krásne. Bolo to doslova ako z Harryho Pottera. Keď mi ukázali akadémiu a jej priestory, povedala som: áno.“

V súčasnosti žijete v Kyjeve?
„Áno.“

A kde býva Sergej?
„Sergej žije tam, kde práve pracuje. Nemá stále miesto. Teraz je v Londýne, keďže tam má najnovší projekt, ale keď pracuje v Mníchove, žije tam, keď v Belehrade, tak je tam. Nemá stále bydlisko.“

Spomínali ste, že v Sergejovi ste videli talent, ale o balete ste nevedeli vôbec nič. Dnes sa vám už páči balet?
„Predtým som balet ani nevidela. A teraz? Trochu mu už rozumiem, ale žeby som bola fanatik, ktorý sa môže od rána do večera pozerať na balet, sa rozhodne nedá povedať. Zo záznamu sa na balet nepozerám, živé predstavenia na javisku sa mi celkom páčia. Rozhodne nie som žiadny baletný fanatik. Ale pozrieť si ho môžem.“

(december 2017)

Foto: archív Milosha Harajdu - na snímke sú Galina Polunina, Sergej Polunin, Milosh Harajda)