Cestopisy dnes už nezaváňajú ničím tajomným, nie sú ani úzkym profilom, písať ich môže prakticky ktokoľvek, kto trochu cestuje, čo už dnes tiež nie je taký problém. S Hiraxom je to však predsa len trochu iné.
Po prvé, jeho cestopisy sú autentické, čítavé, pútavé. Autor v nich (na rozdiel od svojich románov, haha) nementoruje, nerobí ani reklamu danej krajine, jednoducho – fotí a píše. Tak od srdca.
A dobre sa to číta, krásne sa na to pozerá a človek sa toho veľa, len tak mimovoľne, dozvie. Od knihy som neotrhol oči, hoci pôvodne som neskákal tri metre od radosti, že si niečo prečítam o Etiópii a Hiraxovom výlete. A predsa...
Dobre to má vymyslené, tento Hirax. Baví ho cestovanie. Tak sa zoberie a ide. Baví ho písanie, tak píše a fotí. A ešte si to aj vydá a keďže ľudia si ho obľúbili (mňa nevynímajúc), tak sa to aj predá a náklady na cestu sa mu vrátia, možno aj s preddavkom na ďalšiu cestu.
To by teoreticky mohol robiť každý, ale nemôže. Cestopis á la Hirax musí byť uveriteľný, úprimný, pútavý. A to je veľký problém. Hirax s tým problém nemá žiadny. A ja tiež nie. Tak po Etiópii, do ktorej čítania sa mi púšťať nechcelo, ale napokon som bol nadšený, si idem obstarať ďalšie destinácie Hiraxovej knižnice.