Gabika Marcinková
Gabika Marcinková je zaujímavá osoba, o ktorej som napísal tento článok:
http://korzar.sme.sk/c/5960680/presovcanka-si-zahrala-po-boku-hollywoodskych-hviezd.html
Krátko na to aj väčší profil:
http://korzar.sme.sk/c/6003773/buducou-hviezdou-slovenskeho-herectva-je-gabika-marcinkova.html
Stačí klinkúť a čítať. Pre otrlých je tu však (surový) prepis celého veľkého rozhovoru, ktorý sme vtedy (júl 2011) spravili. Skôr odporúčam klinkúť na tie linky, všetko podstatné je tam, ale ak nemáte čo robiť...
Začnime od konca, od korunovačných slávností. Ako ste sa stali hlavnou postavou?
Jedného dňa mi zavolal organizátor Miro Vetrík, či by som mala záujem hrať Máriu Teréziu. Nevedela som, o čo presne ide, ale bola som šťastná, veď kto by si nechcel zahrať Máriu Teréziu. Potom som sa dozvedela, že ma odporučil Ferko Kovár, ktorý tam už niekoľko rokov robí ostrihomského arcibiskupa. My spolu hráme v jednej inscenácii v divadle Aréna. Hľadali herečku približne vo veku 23 rokov, lebo v takom veku bola korunovaná. Keď sa vidím na tých fotkách, pripadám si strašne mladá, až nenáležite. Neviem, či to teda bolo dobré, či mám takú noblesu, ale zároveň organizátori vraveli, že chcú upozorniť na to, že bola takto mladá. Takže som mala šťastie, že som zapadla.
Je to asi rozdiel, než hrať v divadle či nakrúcať film. Mali ste aj trému pred takým davom?
Tréma došla na tlačovke, keď som musela dávať rozhovory. Nie som na to zvyknutá, je ťažké povedať niečo duchaplné na otázky typu ako sa cítite. Tak človek zo seba len vypúšťa, že je to úžasné, nádherné a podobné banálne odpovede. Trému som mala aj tesne pred začiatkom, lebo sme skúšali len dva dni. Jeden teoreticky, a druhý deň v jednom kostole, so všetkým, čo k tomu náležalo, len som nemala koňa. Najväčší trapas bol, keď som mala na námestí plnom ľudí vysadnúť na koňa, v pätnásťkilových šatách, ktoré majú tie kruhy, so žezlom i s korunou.
Ale zvládli ste to.
No, hej. Koruna mi takmer spadla, ale áno.
O rok končíte VŠMU, kde je silná prešovská enkláva. Ako ste sa ocitli na škole? Stále ste chceli byť herečkou?
Myslím, že herečkou som chcela byť odkedy si pamätám, že som niečo chcela robiť. Ale potom som ako keby dostala rozum a uvedomila som si, že veľa vlastností, ktoré herec potrebuje, ja nemám. Ako sebavedomie a priebojnosť. Neskôr som zistila, že ich mám, a že sa to dá robiť bez toho, aby bol človek zlý, alebo sa musel vzpriečiť zásadám. Aspoň zatiaľ to tak vnímam. Uvažovala som o psychológii, dosť dlho som sa pripravovala na farmáciu, aj som bola prijatá. Avšak v tom čase som si povedala, že skúsim prijímačky na herectvo a uvidíme, čo to dá. Mala som z nich veľmi dobrý pocit a povedala som si, že toto chcem robiť. Zažiť pocit trémy a nádherný pocit uvoľnenia, keď to zrazu na tom javisku ide. Bola som prijatá, som tam štyri roky. V prvom ročníku som točila v Prahe, kde ma odporučil pán profesor Huba.
Čo ste točili?
Film Osudové peníze s Jiřím Krejčíkom. Vtedy mal 91 rokov, dnes už má o tri viac. Je to režisér, o ktorom sa hovorí, že škrtí herečky. Spočiatku som tomu neverila, ale potom mi to prišlo dosť reálne, že v tom moku, ktorý vie chytiť, je taký nepríjemný, že skočí k herečke a môže to vyzerať, že ju šktí. Zažila som, ako Majovi Labudovi trhá manžety z košele cez okno auta...
Hrali ste tam hlavnú rolu. O čom bola?
Celý ten film je o osude dievčaťa, ktoré ide z nešťastia do nešťastia. Čiže ja tam celý film preplačem. Bol to televízny film, ale teraz bude premietaný aj na festivale v Karlových Varoch. Takže sa naň pôjdem pozrieť.
Ešte k tej prešovskej enkláve na VŠMU. Kto tam v súčasnosti pôsobí?
Máme tam veľmi šikovnú režisérku Julku Rázusovú, ktorá už režíruje v Astorke, bude robiť aj v Nitre, ide do Estónska. Aj tie inscenácie, v ktorých hráme my, sú oceňované a precestovali sme už s nimi Turecko, Francúzsko, dvakrát Rusko. Vážia si jej prácu. Je tam dramaturgička Miška Zakuťanská. Spolužiačkou je aj Zuzka Marušinová, známa z Paneláku. Teraz sa môj spolužiak z gymnázia Matúš Krajňák dostal - ako jeden z ôsmich - na filmovú réžiu na školu do Berlína, kde sa hlásilo asi tisíc ľudí.
Vyzerá to priam na novú filmovú vlnu. Teraz začali točiť filmy režiséri z Prešova ako Erik Bošnák či Michal Verner. Myslíte, že príde nejaká filmová renesancia z východu?
Bodaj by prišla. Neviem, možno áno. Mám pocit, že sa posúvame aj navzájom. Tých ľudí som poznala aj pred školou a všetci sme mali takú dravosť, že chceme sa niekam dostať.
V Prešove ste sa venovali divadlu?
Chodila som na dramatický krúžok a cez to som sa dostala do Kendíc, do ochotníckeho divadla Etudy, v ktorom som hrala v dvoch inscenáciách.
A čo horné gymnázium?
Super škola.
Ako sa študent dostane k hlavnej role vo veľkofilme, ako sa to podarilo vám?
Niekde na svete sa musí ocitnúť scenár, ktorý by ho potreboval. To je základ. A že to vyšlo akurát teraz... Neviem, či sme niekedy v minulosti bolo niečo také, že sme v zahraničnom filme takejto veľkej produkcie mohli hrať Slovenky. Samých seba. My tam nehráme žiadne dievčatá zo zahraničia s divným prízvukom, ale Slovenky. Aj rozprávame po slovensky. Čiže zahraničná agentúra hľadala dievčatá, oslovila slovenské agentúry a z tej mojej mi zavolali, či by som mohla ísť do Prahy na kasting. Bola som na prvom kastingu, po dvoch mesiacoch, kedy som to už zabalila, sa ozvali znova a bolo druhé kolo. V ňom nás bolo sedem a už tam bol aj režisér a scenárista. Po kastingu sa mi ozvali už v priebehu piatich dní a dostala som tú rolu.
Čo je to vlastne za film? Ako sa volá, aká je to produkcia?
Volá sa 360. Ako kruh, 360 stupňov, pretože celé to otvárame my, Slovensku, ale vždy jedna postava stretne ďalšiu, príde s ňou do vzťahu, tá zase stretne ďalšiu až sa to opäť to opäť končí pri nás. Nie je to hlavná postava, ale sú to rovnocenné postavy.
Všetci herci hovoria, že hrajú hlavnú rolu, ale toto teda nie je nejaký štek. Ale dôležitá postava.
Je to malá postava, ale rovnako Anthony Hopkins prijal takúto kvázi malú rolu. Všetko sú to malé postavy, ale výborne napísané a dokresľujú nádhernú mozaiku vzťahov.
Kto tam ešte hrá?
Jude Law, Anthony Hokins, Ben Foster, Rachel Weisz, Moritz Bleibtreu. Môj hlavný herecký partner, okrem Lucky Siposovej, s ktorou hráme sestry, bol Vladimir Vdovičenkov, čo je ruská filmová a divadelná hviezda.
Budete teda aj v hlavných titulkoch?
Áno. My to navyše rámcujeme. Moja postava Anny je podľa scenáristu dôležitá, lebo ako jediná má vnútorný monológ, ktorý otvára celý scenár a na konci sa zopakuje.
Čo to obnáša taká produkcia?
Napríklad som musela byť tri týždne plne k dispozícii, teda zrušiť celý program, čo som mala. Nebolo to až také náročné, mám záväzky v štyroch divadlách, ale tam stačilo oznámiť, kedy nie som k dispozícii. V škole mi tiež vyšli v ústrety. Ušiel mi napríklad Akademický Prešov a zájazd do Moskvy.
Kde sa to točilo?
Naša etapa vo Viedni. Inak to točili aj v Paríži a v Londýne. Je to rakúsko-britská produkcia. Tiež sa hovorilo, že je to hollywoodsky film, ale sú to hollywoodski herci - produkcia je európska.
Je to váš prvý film, ak nerátame ten televízny?
Pre Českú televíziu som ešte točila dve rozprávky a jeden film.
V rozprávkach ste hrali princezné?
Jedna bola princezná, i keď taká zvláštna, druhá bola chudobným dievčaťom, ktoré si nakoniec vzalo princa.
Aké potom máte ďalšie méty, keď všetky herecké sny typu zahrať si princeznú či vo veľkofilme, ste už v 23 rokoch vyčerpali?
Sama sa čudujem, že všetko mi tak vychádza. Keď som sa rozhodla študovať herectvo, hovorila som si: Priprav sa na chudobný život. V nejakom malom divadielku, kde sa budeš dlho snažiť a raz príde príležitosť. Takto nejako som si predstavovala svoj život. A mne v prvom ročníku prišiel veľký český film, potom ďalšie, volali ma do divadiel... A čo teda chcem dosiahnuť? To, že budem sama so sebou spokojná. Zatiaľ pri všetkom vidím, že to bolo síce dobré, ale boli také a také chyby.
V ktorých divadlách hráte?
Prvá bola Astorka. Taká menšia postava. Potom som hrala v divadle Aréna Desdemonu v Othelovi, to sa zrušilo. Ešte hrám Ellen v Absolventovi. Je to podľa toho filmu s Dustinom Hoffmanom, hrám priateľku hlavného hrdinu.
Teraz som začala na Novej scéne v Príbehu ulice 2, kde alternujeme s Táňou Pauhofovou a Ivicou Slávikovou. Nespievam, netancujem, je to činoherná rola anjela. V školskom divadle Lab máme nejaké veci, práve tie si najviac vážim.
V súčasnosti je dostatok seriálov a televíznych produkcií. V nich ste sa neobjavili, alebo sa nechystáte?
V Ordinácii v ružovej záhrade som mala malú rolu. Do Paneláku ma volali, ale v čase, keď som mala toho dosť. Teraz som začala točiť Ordináciu, je to zaujímavá postava, ktorá sa možno ešte vyvinie, ale to ešte neviem. Celkom ma to baví, lebo mám hrať vozičkárku, ktorá dobre hrá ping-pong.
Viete hrať ping-pong?
Trénujem. Mala som dva týždne na prípravu, kedy som to skúšala.
Keď už sme pri športoch, čo vy a šport?
Dlho som robila atletiku. Som majsterkou Slovenska v behu cez prekážky. Robila som aj viacboj. Potom prišlo ani nie zranenie, ale jednoducho mám tak postavené stavce, že mi tlačia na nervy, práve pri prekážkovom behu, takže som často mala bolesti v nohách. Preto som si povedala, že je čas venovať sa niečomu inému. Čiže prekážky som nechala, začala som behávať dlhé behy. Trikrát som zabehla polmaratón. Aj tento rok som prihlásená na košický polmaratón.
Hovorili ste, že v Príbehu ulice 2 nespievate a netancujete. Čo teda vy a spev, resp. tanec?
Nie je to moja parketa. Tanec by som sa asi vedela naučiť, ak by som mala čas. Čo sa týka spevu, tam si nie som taká istá. Sluch mám a relatívne dobre intonujem, ale môj hlas je veľmi slabý. A taký nezaujímavý.
Ešte k tomu filmu. Klasická otýázka, či ste prišli do kontaktu s tými hviezdami, alebo ich strážil štáb? Bola tá spolupráca iba naozaj chladná, profesionálna, alebo ste trebárs aj niekam zašli?
Tí Rusi boli v podobnej pozícii ako my, že vo Viedni ich nikto nepoznal. Až na niektorých ruských turistov, ktorí sa s nimi nadšene fotili. Ináč ich však ľudia nepoznali, takže sme spolu chodili na večere, bývali sme v jednom hoteli, aj s režisérom a produkciou. Jude Law tam bol len tri dni, hlavné natáčacie dni mal v Londýne. Vo Viedni len napísal zopár vecí. Stretli sme sa na fotení, odkiaľ ho hneď zobrali preč, potom na spoločnej večeri, kde mu však potom začali púšťať fanúšikov z vedľajšieho baru a potom sme sa už len na tretí deň chvíľku porozprávali na pľace, medzi jeho dvoma ostrými, kedy sme sa už rozlúčili. Tam bol veľmi milý, pýtal sa na môj prvý filmovací deň, ktorý som práve mala a tak. Určite by bol príjemný, keby mal možnosť to ukázať. (úsmev)
Mimochodom, keď sme mali točiť na jednom mieste vo Viedni, vyslali mylnú informáciu, že budeme točiť inde, aby sa vyhli ľuďom. No aj tak to niekto zistil a štyri hodiny pred tým, než tam mal Jude Low dôjsť na jeden záber, už tam boli davy okolo veľkej zatarasenej ulice.
A Hopkins?
Ten točil v Londýne, s ním sme sa nestretli. On je v tom príbehu niekde v strede.
Kedy bude mať tento veľkofilm premiéru?
Pôvodne bola plánovaná na február na budúcoročné Berlinale. No režisér je akčný, takže to plánuje odpremiérovať už v septembri v Toronte.
Tam sa chystáte?
Tam sa chystám.
A slovenská premiéra?
Mohla by byť. Uvidíme, či to naši kúpia (stalo sa - pozn. red.). Netušila som, ako to chodí, ale je to tak, že po premiére na festivale si to potom kupujú distributéri. Viem, že v Cannes mali ukážku a tam to najväčšie spoločnosti kúpili. Hádam to príde aj tu.
Vás vlastne ani nebudú dabovať.
Nie. Je tam osem rôznych jazykov v celom filme.
Keby ste si mohli vybrať bez akýchkoľvek obmedzení, čo a s kým by ste chceli točiť?
S dobrými slovenskými hercami. Tých by som chcela spoznať. V tom cudzom prostredí je človek trochu zviazaný, i keď sa ukázalo, že to tak napokon nebolo. No mala som strach. V rodnom jazyku je to iné. Mám pocit, že tu by som sa vedela najviac naučiť. Vraveli mi, že vo Viedni, s vynikajúcim režisérom Fernandom Meirellesom sa naučíš strašne veľa, ale tá herecká práca nebola, že by sa nás snažil niekam dotlačiť. Akí sme boli, tak sme hrali a on bol spokojný. Dal nám iba mierne usmernenia. Čiže si nemyslím, že tam som sa niečo výrazne ohľadom herectva naučila.
Teda by ste chceli točiť so slovenskými hercami.
Mnohých obdivujem. Napríklad Zuzanu Fialovú, Táňu Pauhofovú, Ľuba Kostelného. Máme veľmi dobrých hercov na Slovensku. Viacerých.
To sa vám asi tiež splní.
Asi hej.
V čom slovenskom by ste chceli hrať? Má to byť komédia, psychologická dráma, triler, sci-fi?
Baví ma to, že v herectve sa všetko môže striedať. A zatiaľ mám šancu hrať rôzne postavy. Vo filme teda nemám také, čo by som chcela. No mám jednu divadelnú postavu, ktorú by som chcela zvládnuť, a to lady McBeth. Ona je tak zlá, že zaujíma - pochopiť, čo sa v nej deje.
A čo súkromie? Máte priateľa?
Áno.
Odkiaľ je?
Z Oravy. Zo Štefanova. Je to môj spolužiak. Dali sme sa dokopy až po dvoch rokoch štúdia. Je študent herectva a je veľmi šikovný (Roman Poláčik - pozn. red. ; a jeden čerstvý - 01/2012 - update: už sa rozišli; a hyperbulvárny najčerstvejší update - 01/02/2012: novým priateľom je herec Juraj Hrčka - pozn. red.).
Hovorí sa, že tieto vzťahy nevydržia. Nebije sa to?
Zatiaľ nie sme takí deformovaní, ani jeden z nás. Možno o niekoľko rokov. zatiaľ si rozumieme. V tom prostredí, kde je často pretvárka a falošné povrchné vzťahy, my sme tí, ktorí si rozumieme a vieme to odfiltrovať. Nechceme sa dostať tam, kde sú niektorí herci, čo sa nám nepáči.
Herecké prostredie. Vraj sú v ňom oveľa viditeľnejšie rôzne podrazy než v iných brandžiach. Stretli ste sa s tým?
Nie. Ani s protekciou. Vraveli mi, na školu sa nedostaneš bez známostí či bez úplatku, no s tým som sa nestretla. Alebo žeby som sa k nejakej role dostala nekalým spôsobom, to nie. To, že ma niekto odporučil, to áno - väčšinou som sa takto dostala k príležitostiam. A nie som v stálom súbore, kde sa musí bojovať o postavy. Zároveň som si všimla, že je veľmi veľa hercov - dobrých ľudí, tu na Slovensku, som z toho až prekvapená.
Čo po škole? Stály angažmán či na voľnú nohu?
Ešte si dám ten rok, aby som sa rozhodla, či sa uživím aj bez toho, aby som musela ísť do stáleho súboru. Ideálne by boli hosťovačky v divadlách a filmy. Mám ešte rok na rozmyslenie.