frenky.sk

https://frenky.sk/clanok/161/karel_sucha_-_laura_a_jeji_tygri.html

Karel Šůcha - Laura a její tygři

Basgitarista, hudobník, textár a kapelník skupiny Laura a její tygři Karel Šůcha patrí medzi najvýraznejšie postavy českej hudobnej scény. So svojou kapelou pomenovanou podľa novely Williama Saroyana (Tracyho tiger) úspešne brázdi nielen české a slovenské pódiá už sedemnásť rokov. Ešte v roku 1987 vyšiel skupine Laura a její tygři legendárny album Žár trvá. Na jeho úspech nadviazali Nebudeme, Síla v nás, neskôr Rituál, Vyklátíme modly a najnovší Rytmus, ktorý „šůchovci“ predstavili aj na prešovskom festivale Zlatý Bažant East Side Music, kde vznikol tento rozhovor. Skupina Laura a její tygři je vďačnou témou - vyšlo z nej dosť známych umelcov, prešla dramatickým rozpadom, sprevádzajú ju rôzne legendy... To všetko sa dočítate v nasledujúcich riadkoch.

V Prešove ste predstavili nový album Rytmus. Vrátim sa trošku, vaše štvrté CD Rituál sa mi zdalo byť dosť odklonené od starej Laury. Nové skladby skôr pripomínajú návrat ku začiatkom. Dá sa to takto chápať?

- Dá. Rituál bola platňa niekde uprostred doterajšej kariéry, kde som nadobudol pocit, že by som sa mal pohnúť niekde inde. A skúsil som to. Niektorí ľudia hodnotia toto cédečko veľmi dobre. Ja hodnotím skôr tak, že umelecky, ten zámer, čo som chcel vyjadriť, sa mi vyjadriť podarilo. Aj keď na druhej strane sa to asi najviac odklonilo od toho, čo by asi Laura mala byť. Je to takzvaný prieskum bojom, pri ktorom sú určité straty. Niekedy človek šliapne príliš doľava a povie si, že nabudúce musí viac doprava. No nie zas veľmi. Tak sa to robí, lebo nedá s nalajnovať, že chcem stále robiť toto. Sú rôzne konštelácie, človek chce vyskúšať niečo iné, muzikanti ho ovplyvňujú a niečo z toho vylezie. Niekedy sa to podarí, inokedy nie. Tak či tak, na všetkých platniach vidím s odstupom času mnoho vecí, ktoré mohli byť spravené inak, ale stojím si za nimi, pretože všetky sme robili s poctivou mysľou. Nie s mysľou, ako na tom zarobiť, ale zahrať to, čo momentálne cítime.

Keď sa bavíme o tých stratách, práve v skupine Laura a její tygři došlo k tej situácii, keď sa kapela takpovediac rozdelila na dve. To je vždy problematické. Napríklad v prípade Garáže uspela tá strana, ktorá neostala pri kapelníkovi, ale pri iných kapelách, povedzme Iné kafe, to bolo opačne. Ako ste ten rozpad vnímali a aká je situácia dnes?

- Nebudem hovoriť celú story, lebo by to bolo príliš zložité a nemuselo by to byť presné. Ale zhruba to bolo tak, že sme sa v určitom štádiu dohodli, že si pôjdem svojou cestou, spravím novú kapelu - Laura a její tygři, lebo ten názov som vymyslel a celý repertoár bol môj - a oni budú názov Laura a její tygři pol roka používať, aby splnili zmluvy, ktoré boli vopred podpísané a potom sa mohli postaviť na vlastné nohy, vybudovať svoj repertoár a vlastné meno. Zahrali v tom, bohužiaľ, manažérske čachry, lebo sa zistilo, že sa lepšie predáva vec pod menom Laura než pod iným menom. Vtedy to na chvíľu zahaprovalo. Inak dnes sme s kamaráti a výsledok je takýto: Bolo to super, ľudia, muzikanti, ale dnes už existuje jediná Laura a její tygři a to táto.

Čo je s tými bývalými spoluhráčmi?

- Rozpadlo sa no na časti. Spevák Martin Pošta hrá Cézara v muzikáli Kleopatra. Spolupracuje aj s nami, vzťahy sú vyčistené. Lenka Nová chystá album. Už ale tri roky a nič bližšieho o nej neviem. Bohuš Vitásek išiel hrať na Kanárske ostrovy do barov, no a ostatní chlapci snáď vôbec nehrajú, niektorí majú svoje kapely miestneho formátu.

V Laure vždy fungovala nejaká žena ako hlavná speváčka, akýsi ťahúň. Pred dvoma rokmi na Pohode ste ešte mali dve speváčky, blondínku a brunetku, teraz máte atraktívnu blondínu. Môžete nám ju predstaviť?

- Vlaďka Svobodová, je to nový objav, ktorý zažiari. Občas mi ľudia hovoria, že som „karier-maker“, začínala u nás Ilona Csáková, Dan Nekonečný, Miloš Vacík, David Kraus... Čo sa týka Vlaďky, rok som robil konkurzy. Každý pondelok. Na hudobných stredných školách som mal inzeráty. Každú polhodinu som si ich doma pri piana vypočul a zapísal, tých, čo boli dobrí som si aj nahral. Vybral som asi šesťdesiat ľudí, z toho štyridsať speváčok a jednoznačne Vlaďka vyhrala.

Je vôbec možné, že kapela ako Laura a její tygři zháňa spevákov a speváčky tak dlho?

- Je to ťažké. Jednak, speváčka musí byť pekná a vedieť spievať. Okrem toho musí vedieť tancovať, nebyť lenivá. Musí vedieť zniesť chlapov, ktorí sú častokrát hrozní, opití, nevrlí. Ona musí byť priateľská, vedieť s nimi vychádzať, získať si rešpekt. Napríklad príde ku mne dievča na konkurz. Dobre spieva, dobre vyzerá, ale vidím na nej, že je potvora. Takže ju do skupiny nechcem, lebo by mi ju skôr rozbila než povýšila.

A ako ste došli k spevákovi Martinovi Streškovi, ktorý je zo Slovenska?

- To je kuriózny príbeh. Malý americký sen. Martin má v Prahe bar a naši muzikanti tam občas chodili popíjať výborné miešané kokteily. Keď majú muzikanti trošku vypité, hneď sa vyťahujú, že hrajú a spievajú a on im povedal, že mieša kokteily, a tiež spieva. Prišli za mnou: „Karle. Ten Martin z baru, ten vie spievať.“ Vravím: „A čo má byť?“ „Vezmi ho do kapely.“ „A kde pretým spieval?“ „Nikde.“ „Koľko má rokov?“ „Tridsať.“ Tak im hovorím: „Spadli ste asi na hlavu. Ja vezmem do skupiny tridsaťročného chlapa, čo nikde nespieval, iba preto, že vám pekne zaspieval opitý na bare.“ A oni na to, aby som to skúsil. Povedal som si, že nikdy nevieš a pozval ho na konkurz. A zistil som, že v ňom niečo je, má charizmu a na to, že nikde nespieval, má prekvapujúci rozsah a hlas. Samozrejme, na to, aby sa z neho stala silná persóna na pódiu, ešte potrebuje čas, lebo k tomu prišiel ako slepý k husliam, ale je to inteligentný chlapec a mám ho rád.

Vašou pesničkou, kde ste v popredí aj ako spevák sú Bezcenná slova. Nezamrzí vás občas, že práve vy nie ste tým frontmanom vpredu?

- Nie. Kým Martin prišiel som spieval niektoré pesničky ja, ale prepustil som mu ich. Kto má rád futbal, ten to pochopí. Ja chcem byť Beckenbauer vzadu a rozdeľovať lopty. Góly nech dáva niekto iný. Chcem, aby mužstvo vyhralo.

Určite sa v novinách alebo publikáciách stretli s názorom, že ste despora a tvrdý kapelník. Zaujímalo by ma, ako to vnímate?

- Opýtajte sa bývalých členov kapely a tí vám povedia, že som bol perfektný kapelník...

... áno, presne na toto som sa pýtal Ilony Csákovej a presne takto odpovedala. No nedá mi nespýtať sa na to priamo.

- Má to niekoľko rovín. Jednou z nich je imidž, ktorý vznikol. Raz náhodne v zákulisí, na nejakom veľkom festivale, kde pri tom, žiaľ, boli i novinári. Jedna z našich dievčat trochu hysterčila. Povedal som jej: „Upokoj sa! Alebo bež do materskej škôlky, tu nie je miesto na hystériu!“ No a keďže som ju „sprdol“ pred novinári, tí to samozrejme rozmazali. Ďalšia vec je tá, že som umelecký šéf, tak ako je niekde dirigent či režisér, a chcem to robiť takto. A k tomu, aby bol niekto v kapele musí splniť dve podmienky. Aby som ho ja chcel a aby chcel on. Na to, aby v kapele nebol, stačí splniť jednu z nich.

Teda podľa futbalovej terminológie ste skôr kapitánom než trénerom?

- Presne tak. A vravieť, že vyhráme. To, že ty si strihneš džezové sólo, alebo ty si skočíš šípku do ľudí, to je jedno. Dávaš energiu a emócie nejakým spôsobom vyjadrovania. Ja musím len na tom ihrisku vidieť, že sa dávajú góly, aby ľudia boli spokojní. Keď by ich to nebavilo, tak svoju prácu robíme naozaj zbytočne. Isteže stojí za to hrať aj pre vlastné potešenie, ale dnes už by som bez spätnej odozvy ľudí nebol s tou prácou spokojný.

Než vznikla Laura a její tygři, mali ste skupinu Rádio, ktorej repertoár do značnej miery prevzala Laura. Je zastúpený aj na prvých dvoch platniach. Prečo došlo k zmene názvu?

- Postupne som vybudoval tri kapely, z ktorých som odišiel a začínal znova. Potom som si povedal, že stačilo. Nechcel som mať Karel Šůcha Band. Laura a její tygři je o tom, že má svoju myšlienku. Nech sa hovorí čokoľvek, tvrdím, že má. A túto myšlienku chcem udržať, lebo som už dosť starý na to, aby som vedel čo chcem. A kto mi v tom chce pomôcť, je môj kamarát. A kto mi v tom pomôcť nechce, nemusí. No a v Rádiu to bolo presne o tom. Chcel som do kapely dychovú sekciu. Chlapci sa tomu bránili.

Rádio bolo teda vlastne punk.

- Bol to taký punk, no ja už som chcel ísť inde, robiť inú muziku. Tak som im napísal list, to je moja špecialita. Radšej píšem, vtedy si pri čítaní môžu všetko premyslieť. Napísal som im - buď Rádio so mnou, ale aj s dychovou sekciou alebo bezo mňa. Vybrali si druhú možnosť, ja som založil Lauru a její tygři. Paradoxne, bubeník a saxofonista z Rádia za mnou potom do kapely prišli.

Laura a její tygři bola v období, keď prišla po revolúcia známa, stúpala stále vyššie, chodila hrávať vonku ako jedna z mála československých skupín. Napriek tomu vždy bola mimo hlavného záujmu, kam sa zamerali generačne príbuzné kapely Žentour či Lucie. Čím to je, že Laura sa do tej hlavnej pozornosti nikdy neprebila?

- Presne zhodnotiť to nedokážem. Z môjho pohľadu to bolo tak, že keď sme koncom osemdesiatych rokov vyleteli hore, médiá neboli dôležité. Boli ovládané komunistami a aspoň moja generácia nimi pohŕdala. Vystačili sme si bez médií, koncertmi. Táto éra skončila a my sme v tom čase, keď sa tu budovala mediálna scéna, poflakovali v zahraničí po festivaloch, kluboch. V západnej Európe sme mali 350 koncertov. No boli sme mimo mediálnu scénu. Chodili na nás ľudia, ktorí nás nepoznali a vždy sme sa ich pokúšali dobyť tým čo sme a čo vieme. Nie aby prišli malé dievčatká a hádzali medvedíkov na pódium, lebo prichádza hviezda. No a týmto sme mediálnu scénu úplne obišli, lebo najprv sme ju nepotrebovali, vonku sme začínali od nuly, teda sme sa do médií tiež nehrnuli, a keď sme vrátili späť, už boli karty rozdané. A naviac som kvôli spomínanej prezývke diktátora získal povesť príliš nekompromisného človeka. Je síce pravdou, že som mal predsudky voči televízii a podobne, no čím viac to sledujem, hovorím si, že nemôžem zodpovedať za to, že ten či ten moderátor mi pripadá hlúpy. Nemôžem zodpovedať za svet, za dramaturgiu, za nič, môžem zodpovedať len za to, čo robíme my. Naraz zisťujem, že bez televízie príde menej ľudí a myslím si, že ak je pre mňa niečo strašne dôležité, predpokladám, že sú aj ľudia, pre ktorých je to tiež dôležité. Takže som postupne dospel k názoru, že je mi jedno, či hráme kominárom, kurvám, komunistom, doktorom, vedcom, dôchodcom, študentom, vozíčkarom, ale hráme stále pre ľudí. Nechcem ich kádrovať, ani tých, ktorí nám umožnia hrať.

Aká je v súčasnosti situácia s koncertovaním Laury v zahraniční?

- Teraz už jazdíme von minimálne. Na jeseň sa niečo pripravovalo, ale nevyšlo to, lebo stále prebiehajú maličké zmeny v kapele, stále to staviame. Stará kapela mala vonku dve výhody. Prvú dobovú - prichádzali sme spoza železnej opony a ľudia boli zvedaví na to, čo prichádza z východu. Druhá bola tá, že kapela veľmi sama sebe verila. V tej dobre sme boli na vrchole, to, že sme sa potom unavili a šli dole je druhá vec. Vtedy sme boli silní. Išlo o dve šťastné konštelácie. Dnes tá prvá chýba, lebo politické podmienky nehrajú rolu a je jedno, či je kapela z Bulharska alebo z Ameriky. A druhá - úprimne povedané, dnešná zostava ešte potrebuje nabrať viac sebavedomia.

Spomínali sme Ilonu Csákovú, ktorá sa po odchode z kapely Laura a její tygři vydala po svojej, sólovej ceste. Čo na hovoríte, pozdávajú sa vám jej veci?

- Ilona je jedna z najtalentovanejších speváčok široko-ďaleko. Vždy chcela byť hviezda, vydala sa po tej dráhe. Pravdupovediac, mne sa to príliš nepozdávalo, lebo to bolo diametrálne odlišné od toho, čo cítim ja. No tou cestou išla, vytvorila si zázemie, slávu, dosiahla všetko, po čom túžila. No prišiel na ňu dospelý vek a chce zrazu hovoriť za seba. Aspoň podľa toho, čo som s ňou rozprával. A novým albumom, ktorý robila s bratislavskou skupinou B3, už vykročila smerom, že chce hovoriť za seba ako dospelá ženská, ktorá rozpráva s dospelou ženskou a nie ženská, ktorá raz bola ružová, potom tyrkysová. A ja jej strašne držím palce, nech jej to vyjde. Nedávno sme mali nejaké spoločné koncerty, chystáme i niečo ďalšie, a ona sa na nich správala úplne prirodzene. Ako človek, ktorý vie, aká je tá práca ťažká, ale má ju rád a chce ju robiť. Takže má moje sympatie.

A čo je dnes s prvou vokalistkou vašej skupiny Janou Amrichovou?

- Odišla na materskú, má decko a viac-menej pracuje ako produkčná na rôznych festivaloch.

(jún 2002)

 
13.9.2002 | Pridal: Michal Frank | Rozhovory | čítané: 18395 krát