frenky.sk

3. 1. Ako to celé začalo...

Drogové skúsenosti Richarda Müllera, ale aj jeho ďalších kolegov, boli v muzikantskej brandži verejným tajomstvom. Keď však priniesla najsledovanejšia slovenská televízia Markíza, 6. marca 2000 o 22.45 hodine (predtým však avizovaný v hlavných správach a headlineových titulkoch), rozhovor so spevákom Richardom Müllerom, pôsobilo to ako rozbuška a v oblasti drog sa rozvírila doposiaľ neobvykle pokojná hladina verejnej mienky na Slovensku. Pozrime sa trochu bližšie na súvislosti kauzy Müller. Samotný Richard Müller – čo nakoniec v rozhovore aj priznal – užíva drogy šesť rokov 57, teda načasovanie kauzy mohlo, no nemuselo byť náhodné. Rozhovor poskytol Müller televízii Markíza údajne na vlastnú žiadosť a uskutočnil sa po koncerte v českom meste Zlín, kde sa, podľa médií, vyzliekol a vykrikoval na divákov, aby mu dali pervitín. Za zmienku stojí, že krátko po tomto extempore sa v mnohých českých i slovenských médiách objavili fotky z tohto koncertu, do éteru sa dostal slovensko-česky naspievaný provokujúci singel Nahý (o ňom ešte bude reč) a Müllerovi vyšiel česky naspievaný album. Bola alebo nebola náhoda, že práve spomínaný rozhovor (v ten deň mal, ako sám priznal, ešte dva rozhovory a potom sa mienil zo slovenských médií vytratiť, lebo má české aktivity 58 – a naozaj sa objavil v českých médiách) spôsobil novinársku horúčku na tému Müller, populárne osobnosti a drogy? Alebo to bola iba príprava pôdy pre vstup na dvojnásobný český trh? O možnosti pravdivosti druhej hypotézy nasvedčuje aj samotné poďakovanie Müllera v inkriminovanom rozhovore ľuďom, „ktorí mi dávajú najavo, že som bol schopný povedať pravdu a že oceňujú to, že som sa síce ocitol niekde, kde masmediálne v tejto krajine v živote nikto nebol...“ 59

V čom bol teda rozhovor pre Markízu natoľko výnimočný, že na istý čas rozvíril hladinu verejnej mienky? „...Otvorene priznávam, že užívam drogy,“ odznelo napríklad z jeho úst, ale tiež tvrdil, že „ja som nikdy v živote nebol fyzicky závislý, nikdy v živote...“ 60 Paradox je v tom, že ten istý Müller ešte predtým (11. januára 2000), v týždenníku Dominofórum na poznámku redaktorov o tom, že sa o marihuane vraví, že nie je návyková droga, reagoval slovami: „Ja som na vlastnej koži zistil, že je. O tom som presvedčený.“ 61

V rozhovore pre Markízu Richard Müller povedal aj výrok, ktorý sa neskôr stal podkladom pre trestné stíhanie, po ktorom volala aj novinárska obec: „Pokiaľ niekto skonštatuje, že proste drogy sú a priori zlá vec, tak podľa mňa ich nikdy nevyskúšal.“ 62 Vzhľadom na zložitú sémantiku slova drogy (viď Úvod) v apriórnom zmysle slova, či vzhľadom na vyjadrenie vlastného názoru (nie nabádaniu na určitú nelegálnu činnosť), bude (bolo a ešte stále je) pre právnikov ťažkým orieškom stíhať človeka za takýto výrok.
Už v inkriminovanom rozhovore otázka trestného stíhania padla, pričom Müller sa vyjadril, že sa ho neobáva. 63

Naša hypotéza sa naplno potvrdila, pretože trestné stíhanie proti Richardovi M. bolo ani nie rok po celej kauze naozaj zastavené.

„Nikomu nikdy na svete neodporúčam, aby skúšal tvrdé drogy, nech to nikdy nikto nerobí, lebo mu to môže zachutiť viac ako mne a môže sa tomu oddávať,“ 64 povedal tiež Müller v rozhovore pre Markízu a na margo svojho užívania drog uviedol, že užíva marihuanu a „všetky excesy s inými drogami boli vo sfére experimentu, ktorému sa nemienim vyhýbať ani do budúcnosti“. 65

Rozhovor Richarda Müllera pre televíziu Markíza, ako sme už viackrát spomenuli, spustil skutočnú lavínu reakcií zo strany odborníkov, politikov, novinárov, hudobníkov i širokej verejnosti na témy, ktorými sa zaoberá aj táto práca. Aj keď v nej dominuje postoj masových médií a – aj (najmä) vďaka masovým médiám známym – osobností ku fenoménu kultúra a drogy. Ako teda zareagovali novinári (v tlači, rozhlase, televízii, či na internete), hudobníci a politici na otázky, ktoré z Pandorinej skrinky (po)vytiahla kauza Müller?

3. 2. Televízia a rozhlas

Elektronické médiá sa v kauze Müller zachovali podľa očakávania. Televízia Markíza, ktorá kauzu prakticky spustila z pochopiteľných dôvodov hájila samú seba, komerčná televízia Luna, ako aj verejnoprávna Slovenská televízia priniesli zopár diskusných relácií na tému drogy. Müller sa viac realizoval v českej komerčnej televízii Nova, kde bol hosťom obľúbenej erotickej relácie Peříčko.

Väčšina komerčných rozhlasových staníc sa správala ako inokedy a Müllerove piesne z éteru zneli aj naďalej, aj keď sa spočiatku u niektorých z nich objavil zákaz púšťania Müllerových piesní. Toto Embargo však dlho netrvalo.

V tejto súvislosti stojí za zmienku upútavka na Fun rádiu, ktorú nahovoril samotný Müller a ktorá sa vzťahovala na kauzu b3 a Müller, o ktorej ešte bude reč. Táto upútavka začínala sugestívne prednesenými slovami: „Müller je mŕtvy.“ Zaujímavejšie než postoje rozhlasových staníc v kauze Müller boli postoje slovenských tlačových médií.

3. 3. Tlačové médiá

Kauzu Müller síce spustila televízia Markíza, ale živila ju predovšetkým slovenská tlač.

Na Slovensku vychádzalo v tom čase trinásť celoslovenských denníkov. 66 Urobili sme komparáciu dvoch denníkov Pravda a SME, spolu s denníkom Hospodárske noviny, ako sa spomínanými témami zaoberali. Z trinástich denníkov sme vybrali práve tieto tri, dôvody sú takéto: Avízo je inzertný denník, čiže z nášho pohľadu irelevantný, Národná obroda, ktorú vydáva akciová spoločnosť NO Publishing House, je denník blízky televízii Markíza, preto sme ho nezaradili. Nový čas je síce podľa výsledkov viacerých prieskumov najčítanejším titulom, avšak formátom, rozsahom ani obsahom nepatrí do kategórie klasických mienkotvorných denníkov. Denník Práca zas vydáva Konfederácia odborových zväzov SR a jeho náklad nie je vysoký, Új Szó, Šport a Roľnícke noviny majú špecifický väčšinový čitateľský elektorát – obyvateľov maďarskej národnosti, aktívnych a pasívnych priaznivcov športu a poľnohospodárov a obyvateľov vidieka. Významnú zložku – aspoň z politického hľadiska – čitateľského elektorátu pokrývajú denníky Slovenská republika a Nový deň. Súčet ich celkových nákladov však neprevyšuje náklad denníka SME, ani denníka Pravda. 67 Denníky Pravda a SME sa teda najviac približujú svetovému štandardu dvoch mienkotvorných celonárodných denníkov, jeden s pravicovou, druhý s ľavicovou politickou orientáciou. Chceli sme však k týmto všeobecným denníkom priradiť aj jeden prevažne ekonomický denník. Zvolili sme Hospodárske noviny, pretože ich konkurent Hospodársky denník nemal takú tradíciu a mal o viac než polovicu menší náklad. 68

Čo z nášho výskumu vyplynulo?

V prvom rade je zaujímavý fakt, že Hospodárske noviny, ktoré majú vysoký kredit, na kauzu vôbec nezareagovali. Faktom je aj to, že tento denník sa nevenoval napríklad ani odovzdávaniu cien Hudobnej akadémie. Jeho prioritou je totiž ekonomika. V

Odovzdávanie cien Hudobnej akadémie, nazývaných tiež ako slovenské Grammy, sa uskutočnilo týždeň pred vypuknutím kauzy. Pre monitoring a komparáciu uvedených médií sme si zvolili práve tento čas, kedy (by) sa o Müllerovi písalo aj bez drogového kváziškandálu, pretože bol jedným z hlavných favoritov na získanie niektorej z cien tzv. Grammy (nakoniec však nezískal žiadnu). Sledovali sme preto uvedené médiá v prvej fáze v čase od 28. februára až do 7. marca 2000. V tlačových médiách totiž kauza nastala až 8. marca 2000, pretože spomínaný rozhovor odznel síce 6. marca, ale až neskoro večer, z toho vyplýva, že kvôli uzávierkám mohol byť tento rozhovor v tlačových médiách rozobratý až 8. marca. Druhá fáza nášho výskumu sa týkala písania médií v čase od 8. marca do 18. marca 2000.

Čo sa teda dialo v denníkoch Pravda a SME v prvej fáze?

Koncom februára sa v oboch médiách objavil článok (v SME boli články dva) o cenách Hudobnej akadémie, v ktorom bol pochopiteľne spomínaný aj Müller a v oboch denníkoch sa objavil aj na fotografii. Zaujímavosťou bol článok v Pravde uverejnený 28. februára, ktorý sa dotýkal problematiky drog. Bol prevzatý z agentúry SITA a vyšiel na druhej strane pod titulkom Väčšinový nesúhlas a nadtitulkom Za legalizáciu mäkkých drog deväť percent mladých. V

Začiatkom marca nevyšlo v uvedených denníkoch nič na dané témy, až štvrtého sa objavili správy – v denníku SME (v jeho sobotňajšom magazíne) to bol návrat k udeľovaniu tzv. Grammy, Pravda priniesla na druhej strane článok
Müllerove drogové úlety. V ňom opísala problémy Richarda Müllera s drogami, a to dva dni pred kľúčovým spevákovým rozhovorom v televízii Markíza. Faktom však je, že o jeho drogových skúsenostiach sa vedelo a už skôr o nich napísal napríklad týždenník Dominofórum v rozhovore s hlavným aktérom neskoršej drogovej kauzy.

Ani šiesteho a siedmeho marca sa v sledovaných médiách neobjavili správy o Müllerovi a o drogách, akurát Pravda priniesla 7. marca na tretej strane dve krátke krimi správy s titulkami Stabilizácia drog a Prichytený narkoman. V

Kauza Müller teda naplno prepukla až 8. marca 2000. Denník SME jej venoval článok na prvej strane Rusko: Markíza je za každú exhibíciu, na piatej strane sa objavili hneď tri články – v jednom z nich hovoril o Müllerovi jeho kolega Oskar Rózsa, ďalším článkom bola anketa s psychiatrami, posledný článok mal titulok Polícia nemá za čo Müllera stíhať. Zároveň tieto noviny priniesli na šiestej strane venovanej komentárom článok Petra Tótha, komentátora tohto denníka, s ostrým názvom Dajte mu náhubok. Išlo o prvý komentár v denníku SME na danú tému a tento komentár bol tvrdý a emocionálne ladený. Peter Tóth v ňom používal slová ako „zvrhlosť“, tvrdil, že Müller „okrem sebapropagácie velebil drogy ako inšpiráciu kreativity“, a komentár končil priam ultimatívnymi slovami: „Médiá sú však zodpovedné za šírenie takýchto obludností. Ich autorom by nemali dávať priestor, ale náhubky na huby.“ V

Pravda zareagovala na situáciu podobne ako SME. Na prvej strane sa síce 8. marca 2000 neobjavila žiadna správa, zato na dvojke sa objavil príspevok s názvom Proti rozhovoru s Müllerom protestovali diváci, a na šiestej strane, ktorá je aj v Pravde venovaná komentárom, vyšiel článok Drogy, Markíza a Richard Müller z pera komentátora Pravdy Vladimíra Jancuru. Ten bol menej ostrý a útočný než komentár Petra Tótha, avšak postoj Jancuru bol podobný ako ten Tóthov: „V tomto prípade možno treba diskutovať skôr o Markíze ako o Müllerovi.“ V ten deň naviac v Pravde vyšli na strane 3 aj ďalšie dva články na tému drogy – Drogovo závislí väzni a Marihuana v aute. V

Aj v ďalších dňoch pokračovali denníky Pravda a SME v písaní o spomínaných témach. 9. marca 2000 uverejnili v SME na druhej strane materiál TV Luna ešte dá Müllerovi šancu a na strane kultúry sa objavila už nová (aj keď súvisiaca) kauza so skupinou b3 (ktorej sa ešte tiež budeme venovať) v článku Protidrogový singel b3 a R. Müllera, 10. marca sa v SME objavil v daných súvislostiach pozoruhodný článok (s radšej rozšíreným titulkom): Nemecko mení postoj k drogám, ale ich prechovávanie je ilegálne na piatej strane. Na strane kultúry sa v ten deň objavila správa Prečo Jana Kirschnerová neprišla do relácie Müllerád?. V

Denník Pravda venoval 9. marca 2000 na prvej strane (v tzv. pagíne) priestor, v ktorom avizoval svoju prílohu Paráda, ktorá mala vyjsť na druhý deň. Pagína obsahovala Müllerovu fotku a text Nevydarená spoveď R. Müllera. Okrem toho sa na strane komentátorov objavil pravidelný fejtón nazývaný Konečne od Martina Hrica. Uvedený fejtón vyšiel pod názvom Dröggyrád a písalo sa v ňom, okrem iného, aj toto: „Maloletí narkomani a drogoví díleri boli reláciou nadšení. Odborníci a nefeťáci zdesení. Keby Pavol Rusko rozhodol o relácii nebodaj pod dávkou koksu – bola by to možno skôr poľahčujúca okolnosť.“
V rámci krimi správ sa na tretej strane v ten deň objavila správa Heroínový brloh, no zaujímavejšou bola kurzíva na strane Svet (str. 19) s názvom Menej konzumentov drog, ktorá vyšla s londýnskym domicilom a Pravda ju prevzala od ČTK (Česká tisková kancelář). Uvádzalo sa v nej aj to, že „nebezpečenstvo, že by legalizácia marihuany so sebou priniesla zvýšený nárast jej užívateľov, podľa výsledkov ankety nehrozí. Len tri percentá opýtaných uviedli, že by vyskúšali marihuanu, keby bola legalizovaná...“. V

10. marca 2000 spomínaná príloha Paráda v Pravde vyšla (opäť s pagínou s fotografiou na prvej strane). Na štyroch stranách sa príloha venovala kauze Müller, nechýbali tam články o drogách, či veľká anketa s hudobníkmi o drogách a kreativite a o vystúpení ich kolegu. Takýto materiál sa dal čakať, pretože väčšej téme sa zvyčajne venuje viac priestoru práve v špecializovaných prílohách. No v ten deň sa o týchto témach písalo aj v samotnom čísle Pravdy. Na tretej strane vyšiel článok Rolanda Kloknera Drogy za volantom s nadtitulkom Zisťovanie návykových látok u vodičov problematické. V Na šiestej strane Názory vyšiel komentár Mikuláša Sliackeho Drogoví díleri vedú dva nula. Práve tento komentár dosť naznačil, ako je na tom súčasná slovenská žurnalistika. Tu je v plnom znení:

„Slovenská televízna verejnosť, čiže prakticky, žiaľ, celá verejnosť, akoby začala vďaka ďalšiemu mediálnemu hyenizmu jednej komerčnej televízie 'objavovať' tému drog. Podnetom je poľutovaniahodný človek, ktorý – vraj na vlastnú žiadosť – promptne dostal nevídaný priestor na 'úprimnú' exhibíciu pri propagácii svojich bludov. Nie je to však z masmediálneho hľadiska až taká prekvapujúca vec. Dlhé roky mali a majú u nás možnosť nerušene šíriť a propagovať bludy z obrazoviek desiatky iných psychopatov a exhibicionistov vrátane politických.

A čo je najdôležitejšie, značná časť verejnosti si zvykla akýkoľvek televízny hnoj vďačne sledovať, ba exhibujúci psychopati bývajú na najvyšších priečkach rebríčkov popularity vo svojich žánroch. V politike či šoubiznise, to je vlastne jedno a to isté. Nuž – kde je dostatočne široký a nekritický dopyt, tam bude vždy aj cynická ponuka. A naopak. Zákazy, či zákonné bariéry v takom prostredí mávajú skôr opačný efekt.

Je priam zákonité, že keď následne iná, nemenej mizerná komerčná televízia zorganizuje diskusiu na tému drogy a pozve tam aj excentrického českého publicistu Jiřího X. Doležala, tento inteligentný psychopat svojich partnerov doslova prevalcuje. Jeho sugestívnej demagógii pri obhajovaní chabo a mediálne málo účinne kontruje iba primár z liečebného protidrogového zariadenia. Štátna úradníčka z vládneho protidrogového výboru sa prejaví ako úplne neschopná argumentovať, zástupkyňa mediálnej rady detto. Tetušky iba sedkajú a pohoršene krútia hlavami. Skrátka, niekto, platený z peňazí daňových poplatníkov, sa očividne prvý raz stretol s človekom, ktorý otvorene schvaľuje legálne používanie mäkkých drog a experimentovanie s tvrdými. Moderátor diskusie je úplne mimo a tára dve na tri. A exot Doležal takmer nerušene prednáša divákom svoje prodrogové hypotézy. Jadru diskusie, problému verejnej propagácie drog, sa obratne vyhýba, zato straší vyjavených divákov blízkou legalizáciou marihuany v rámci Európskej únie, spomína Havla a Clintona, klame, že v Prahe fajčí 'trávu' každý, vyzdvihuje priaznivé účinky drog pri odbúravaní agresivity...

Oponentúru prakticky nemá. Díleri sa môžu smiať do hrsti. Vedú dva nula. Ďalšie a ďalšie deti si 'experimentálne' pichajú heroín, nadrogovaní grázli za volantmi ohrozujú seba aj iných a smejú sa, keď im policajti dajú fúkať, či nepili alkohol...

Vládne výbory zasadajú, mediálne rady skúmajú, časť verejnosti híka, časť sa pohoršuje... Pekne dokola.“ V

Pozoruhodných na tomto komentári je viac vecí. Prácu kolegov z Markízy, ktorí v princípe spravili to isté, čo Pravda 4. marca, označil za „mediálny hyenizmus“. V emóciami nabitej atmosfére by sa to dalo uznať, rovnako ako to, že ďalšieho kolegu Doležala označil za „exota“ a „exhibicionistu“. Nazvať ho však slovom „psychopat“ bolo určite minimálne nepatričné. (Automaticky sa totiž vynára napríklad otázka novinárskeho profesionalizmu: Videl novinár Doležalov chorobopis, aby ho mohol označiť za psychopata? Ak áno, prečo to neuviedol, ak nie, prečo ho krivo obvinil? A prečo ho neoznačil napríklad výrazom astmatik, ale práve psychopat?)

Aj sobota 11. marca 2000 bola v denníkoch SME a Pravda v znamení drog a kauzy Müller. V SME sa na strane 3 objavila správa Pokuta za Müllera asi nebude a správa reprodukujúca stanovisko Ministerstva zdravotníctva SR s názvom Šagát proti drogám. Okrem toho sa na štvrtej strane objavila krátka (40 centimetrov štvorcových) správa Polícia zadržala 1,6 kg heroínu, o ktorej sa zmienime aj v súvislosti s denníkom Pravda, na strane Kultúra sa na tieto témy neobjavilo nič. V prílohe magazín SME sa kauza Müller objavila na prvej strane hneď dvakrát. V

V poznámke šéfredaktora SME Martina M. Šimečku Neresť v priamom prenose a v rubrike Osoby a osobnosti uplynulých dní, kde k nej bola priložená aj spevákova fotografia. Šéfredaktor Šimečka vo svojej poznámke v úvode napísal, že „o drogách sa pritom nič nové povedať nedá. Aj M. je napokon len obeťou pomsty Indiánov za alkohol, ktorým sme ich po stáročia kynožili. Dnes nám to vracajú v bielom prášku...“.

V poznámke ďalej uviedol:

„M. však nie je celkom na vine za svojich neslávnych pätnásť minút. Predstierať svoju úprimnosť a sebadôveru nás totiž už celých desať rokov učia mnohí, a sú to najmä politici. Usilujú sa na obrazovkách, ako vládzu, pretože vedia, že voliči, ktorí si neveria, chcú veriť niekomu, kto si absolútne verí. M. iba napodobnil ďalšieho M., ktorý úprimnosť a vieru v seba samého predstiera zo všetkých najlepšie.

Nebola to náhoda, že sa tí dvaja stretli v okamihu, keď sa M. rozhodol, že aj on bude mať svoju obrazovku a svoju talkshow. Müller si s Mečiarom vyskúšali, ako to navzájom funguje a už vtedy som mal stiesnený pocit, že sa pozerám na neresť v priamom prenose.

Skutočnou drogou pre týchto ľudí nie je derivát koky od amerických Indiánov, ale neuhasiteľná túžba presvedčiť nás, aby sme im uverili, lebo len vtedy budú aj oni presvedčení sami o sebe.“ V

Druhý článok Osoby a osobnosti uplynulých dní tvoril takýto text:

„Pokiaľ niekto skonštatuje, že drogy prosto sú a priori zlá vec, tak podľa mňa ich nikto nikdy nevyskúšal. Nepovedal nikto iný ako RICHARD MÜLLER vo viackrát avizovanom programe televízie Markíza. Prijať takýto model nesvojprávneho videnia sveta nie je pre adolescentný mozog ťažké – veď napokon, ak si nevyskúšate okradnutie babičky o dôchodok, zastrelenie podnapitého muža stredného veku, ktorý obťažuje cestujúcich v električke, alebo znásilnenie maloletého dievčatka, ako môžete vedieť, či ide o veci príjemné alebo nie, však, Richard? Aj neandertálci si odovzdávali správy, že stretnúť hladného tigra nie je bohviečo – na signifikantnú správu ostatného spoločenstva však stačili aj ohryzené kosti. Kde sa vo svojom duševnom vývine zastavil muž stredného veku je nejasné – prečo ho však v šírení tejto správy podporili Pavol Rusko a Daniel Krajcer, ktorí evidentne neboli pod vplyvom drog, nad tým zostáva rozum stáť.“ V

Článok nebol podpísaný, ako však neskôr vyplynulo, napísal ho hlavný
komentátor SME Róbert Kotian. Vyplynulo tak z ospravedlnenia Danielovi Krajcerovi, ktoré denník SME uverejnil 13. marca na šiestej strane, pod ktorým bol podpísaný práve Róbert Kotian. V

Správa o tom, že polícia zadržala 1,6 kg heroínu sa objavila v sobotu 11. marca 2000 aj v denníku Pravda. Ocitla sa pod názvom Albánsky dílerský gang a nadtitulkom Protidrogová jednotka zadržala 1,6 kg heroínu dokonca na prvej strane, o veľkosti 90 centimetrov štvorcových a jej autorom bol Juraj Handzo. Na strane 2 vyšiel článok Aleny Kopřivovej Obavy v liste otca otcovi s nadtitulom Drogová aféra speváka Richarda Müllera mobilizuje ľudí. Na strane komentárov sa zjavili dokonca až dva: Chorý Müller, nezodpovedná Markíza z pera šéfredaktora Pravdy Pavla Minárika a komentár Vladimíra Jancuru Diskusia v mlčiacej spoločnosti. V

„Neviem koľko a či vôbec dostane TV Markíza pokutu za propagovanie drog, ale škody, ktoré táto televízia odvysielaním Müllerovej narkomanskej spovede napáchala sa v peniazoch aj tak nedajú vyčísliť,“ uvádza Minárik vo svojom komentári, v ktorom sa objavila aj takáto pasáž:. „O drogách samozrejme treba informovať, no istú mieru etiky nemožno prekračovať. Až príliš vysoké percento mladých ľudí, ale aj detí, siaha u nás po narkotikách. Samozrejme, že rozhodujúci podiel na tom nemajú médiá. Na prvom mieste a rozhodujúci je vplyv rodinného prostredia. Na druhom partia, v ktorej sa mladí pohybujú. Až na treťom sú médiá, v tomto prípade Markíza s Müllerom, ale aj českým zástancom legalizácie mäkkých drog a psychopatom Doležalom. Ten do neba vychválil Markízu za spôsob, akým cez Müllera informovala o problematike drog na Slovensku...“ V

Za povšimnutie stoja dve veci, po prvé: Minárik rozlišuje drogy na mäkké a tvrdé a po druhé: Doležala, ktorý má na tému legalizácie mäkkých drog iný názor než šéfredaktor Pravdy, už automaticky, bez čo i len úvodzoviek, označil za psychopata. Mimochodom, na tento komentár neskôr (uverejnené v Pravde 17. marca 2000) reagoval čitateľ Ing. Pavol Paško z Prievidze v príspevku Teplé miestečká, v ktorom sa Doležala zastal. V

Dodávame, že kauza Müller sa v ten deň v Pravde pretriasala aj v rozhovore so skupinou Nocadeň v prílohe Sobota.

Hlavný článok v Pravde na prvej strane 14. marca 2000 mal titulok Šírenie toxikománie a nadtitulok Konanie Richarda Müllera preverujú orgány činné v trestnom konaní. Podpísaný bol pod ním Juraj Handzo a pridaný bol aj citát Trestného zákona, § 188a – o šírení toxikománie. V
Na tretej strane sa v ten deň objavila správa Navádzanie na drogy s nadtitulkom Ministerstvo školstva proti Müllerovmu vystúpeniu a téme sa venoval aj Tomáš Sliacky, ktorý mal na strane 6 komentár Extra dávka televízie Markíza. O deň neskôr sa v tomto denníku objavil článok Müllerád skončil (TV Luna zrušila reláciu kontroverzného speváka) a na prvej strane správa o tom, že polícia už pašerákov z Albánska (o ktorých bola reč vyššie) chytila. V
16. marca 2000 sa meno Richarda Müllera spomínalo i v rozhovore s Ivanom Táslerom z prešovskej skupiny I. M. T. Smile, ktorá s Müllerom hrala na inkriminovanom koncerte v Zlíne a objavila sa aj v ostrom a uštipačnom fejtóne Konečne Martina Hrica s názvom Naša vec na strane 6. V

V denníku SME sa 13. marca 2000, okrem spomínaného Kotianovho ospravedlnenia, objavil na šiestej strane aj komentár Müllerove drogy a zločinci od Richarda Filipka, ktorý bol v porovnaní s predošlými komentármi neutrálny. Denník SME priniesol tiež správu Müllera dnes na Lune nahradí Šialene smutná princezná (15. marca 2000), na strane 3 veľký priestor (182, resp. 298 centimetrov štvorcových) v ten deň poskytol aj politikom Vladimírovi Palkovi z KDH (príspevok Sú naše mediálne zákony proti drogám?) a Františkovi Šebejovi z DS (Neexistujú nevinné pakľúče), ktorí sa venovali témam, ktoré súviseli s kauzou Müller, zároveň sa v SME objavil aj rozhovor s Ivanom Táslerom, v ktorom sa tiež hovorilo aj o Müllerovi. Tento spevák a téma drog sa v SME objavovali aj v ďalších dňoch, aj keď už v menšej frekvencii. V

Pravda vyrukovala 17. marca 2000 s celou monotematickou stranou Téma (a upútavkou na ňu v pagíne na strane 1) s názvom Ohlasy na problematiku drog. Z desiatich príspevkov by sa okrem spomínanej reakcie čitateľa Paška za pozitívny dal označiť aj ohlas Frederiky z New Yorku, ktorá o Müllerovi povedala, že „iste má na to závažný dôvod, aby sa takto vyjadril v masmédiách“. Príspevok Mikuláša Sliackeho mal snahu ostať neutrálny a takto môžeme označiť ešte ďalšie dva príspevky. Ostatné boli krajne negatívne, niesli sa v duchu spomínaných ostrých komentárov a fejtónov. V prílohe Paráda, na strane 16, zas vyšiel v ten deň pomerne veľký článok (248 centimetrov štvorcových) Moniky Bothovej Múzou tráva, priateľom haš (nadtitulok Drogy ako súčasť imidžu rockových kráľov), za zmienku stojí krátka správa (55 centimetrov štvorcových) zo zahraničia Slobodná cesta drogy. V

Pravda aj SME sa uvedeným témam venovali aj neskôr, denník SME napríklad priniesol správu o tom, že producent Július Kinček popiera, že by speváčka Barbara Haščáková bola v Spojených štátoch amerických na odvykacej kúre, Pravda zas istý čas denne robila anketu s umelcami, či vplývajú drogy na ich kreativitu.

3. 4. Odborná tlač populárnej hudby

Odborná tlač, ktorá sa zaoberá populárnou hudbou na Slovensku, prakticky neexistuje. Viacero časopisov podobného zamerania zaniklo, a tak v čase kauzy Müller fungoval iba hudobný mesačník Muzikant. Z pera publicistu Jozefa Poliaka sa v ňom jeden komentár na danú tému objavil:

„Tak už aj na Slovensku máme svoje prvé veľké aféry hviezd show biznisu. To, s čím sa okolitý svet verejne stretáva už niekoľko desaťročí, sa prvýkrát obnažilo aj za plotom stále zakomplexovaného Slovenska. Hviezda prvej veľkosti, akou Richard Müller nepochybne je, sa verejne priznala k užívaniu drog. Slovenská dušička pritom dostala otvorenú ranu, pretože umelec sa nekajal (ako na to bola zvyknutá), ale otvorene ich prezentoval ako plus pre svoju invenciu a kreativitu. Čo čert nechcel, až po jeho vystúpení sa ozvali celé rady politikov, ministrov, policajtov i lekárov s poučením v zmysle 'poďme spraviť besedu... ' Ale, ale páni..! Od dôb Jimiho Hendrixa a kvetinových detí až po 'pisoárovú scénu' Georga Michaela sa vo svete podobných 'odhalení' udialo stovky (možno tisíce). Riešilo či neriešilo sa to vždy v medziach toho ktorého zákona, pričom spoločnosť už dávno mala vyriešený svoj postoj k celému reťazcu súvislostí. Na Slovensku, bohužiaľ, dodnes nie sú jasne stanovené pravidlá 'hry' na drogovom pieskovisku. Legislatíva pozná len striktné 'nie! ' a celý rad nešetrných reštrikčných opatrení. Tie však podstatu problému nikdy nevyriešili a ani nevyriešia. 'Tripkauza' R. Müllera nie je samozrejme v našej spoločnosti ničím novým. Spevák sa podľa mňa len (ako je to jemu vlastné) chcel pripomenúť, zapózovať a ostať v pozornosti...a možno si 'len' rieši svoj osobný problém. Aby sme hneď zajtra hľadali zákon a napozajtra ho odsúdili, sa mi (v tejto krajine) zdá absurdné (nie však nemožné). Takýto postup a odsudzovanie nepomôže ani tým, ktorí to už majú 'v krvi', nepomôže to ani samotnému Müllerovi, ktorý, mimochodom, už svoj tvorivý vrchol za sebou má a k lepším pesničkám mu už zrejme nepomôžu ani tie drogy. Ale motyka je pes – budem rád, ak sa mýlim.“ 69

V Českej republike je s časopismi, ktoré sa zaoberajú populárnou hudbou, ďaleko lepšia situácia. A Richardovi Müllerovi, sa – aj vďaka spomínanej kauze – podarilo do českých médií, vrátane odborných, dostať. „Donedávna bol skrátka obyčajným spevákom zo Slovenska. Potom na nás zrazu začal pozerať z titulných stránok bulvárnych novín. Mohol za to jediný koncert v Zlíne a pár prehlásení v televízii,“ 70 tvrdí v perexe svojho rozhovoru redaktorka českej mutácie prestížneho časopisu Rolling Stone Jana Cinglerová. Rozhovor s Müllerom je skutočne pozoruhodný. Pri osemnástich otázkach obsahovala najdlhšia spevákova odpoveď osem slov, najkratšia jedno. 71 Niektoré momenty v rozhovore stoja za pozornosť (uvádzame ich v doslovnom znení):

Byl si někdy ve vězení? „Čo nebolo, môže byť.“

Je lepší být slavný, nebo oblíbený? „Najlepšie je byť.“

Jaký je největší nesmysl, který jsi o sobě slyšel? „Že bijem svoju ženu.“

Nejlepší reakce od fanouška, kterou jsi kdy zažil? „Veľa tlieskal.“

Z čeho máš největší strach? „Z bolesti.“

Kdo je tvoje nejoblíbenější historická postava a proč? „Jimi Hendrix. Protože s ním skončil rock.“

Kdy si naposledy opravdu hodně pil a proč? „Včera. Zo zvyku.“

Kdo je lepší – Karel Gott, nebo Daniel Hůlka? „Obaja sú bohovskí.“

Je sklenice z poloviny prázdná, nebo z poloviny plná? „Je škoda, že nie je plná.“

Za co si v životě utratil nejvíc peněz? „Za život.“

Co budeš dělat za dvacet let? „Hniť.“ 72

3. 5. Internet a kauza Müller

Na rozdiel od tlačových médií, na internete bolo prezentovaných viacero postojov, ktoré a priori neodsudzovali Richarda Müllera, televíziu Markíza, či drogy. Názorová škála bola pestrá, ako v skutočnosti býva pestrá aj verejná mienka. Uvádzame názor z úplne opačného pólu, než prezentovali komentátori celoslovenských mienkotvorných denníkov. Najväčším mínusom tohto článku je poloanonymita jeho autora, keďže sa podpisuje iba pseudonymom „McMillanus“. Na webstránke však bola jeho e-mailová adresa a s jeho identifikáciou problém nebol.

„Pán Müller svojím priznaním sa k užívaniu drog rozvíril hladinu stojatých podzemných vôd našej spoločnosti. Drogy sú staré ako ľudstvo. Boli, sú a budú, dokedy tu bude (podobne ako sex, veď aj to je droga!). (...) Ilúzia, že zlo a dobro sú oddeliteľné, je klamlivá! Každá vec má v sebe dobro i zlo a prechod medzi nimi je plynulý, nebadateľný. Taký nôž je napríklad všeobecne považovaný za dobrú, užitočnú vec. Dokiaľ si ním nezarežete do prsta, alebo pokiaľ vám ho niekto nezarazí medzi rebrá! Lebo veď nôž je podľa štatistík najčastejším vražedným nástrojom na Slovensku, i keď pištole mu v poslednej dobe dýchajú na krk. Tak i drogy je možné využívať k dobrým veciam a zneužívať k zlým.

Šamani ich využívali pozitívne a našli i správnu mieru dávkovania a frekvencie. Lebo mali úctu k duchom, k bohom! A nie je na tom nič zlé, keď nejaký umelec využíva drogy k vybudeniu inšpirácie. Problémom býva nájdenie vhodného dávkovania, aby droga slúžila človeku a nie človek jej! (...) Žiaľ, drogy nie sú všeobecne rozšírené a ľudia ich nevedia správne užívať. Pravda, keď sa povie droga, myslí sa tým hneď kokaín, či heroín, no drogami sú i alkohol a nikotín! Ktoré už rozšírené sú a inteligentní a silní ľudia ich využívajú ku svojmu
prospechu a hlúpi slabosi ku svojej záhube. Pritom alkoholické nápoje sú u nás bežne konzumované, kým v mohamedánskych krajinách sú prísne zakázané, ako u nás taký kokaín! U nás je zakázané aj pestovanie indického konope, ale mak sa pestuje, pritom v mnohých európskych krajinách je zakázaný, lebo veď z neho je heroín, resp. morfium! Tam chudáci vôbec nepoznajú makové buchty, či makovú štrúdľu kvôli horlivým bojovníkom proti drogám! Prví fajčiari tabaku boli perzekvovaní a dnes ide o všeobecnú legálnu záležitosť. Ataky na nich sú síce stále, ale nie zo strany zákonodarnej moci, skôr v rámci správnej životosprávy a výkonnosti. Nik nie je trestaný za fajčenie ako také, leda ak za to, že fajčil na zakázanom mieste. Fajčenie sa považuje už len za neresť a pracovno-výkonný handicap. Alebo zasa bol vývoj aj opačný v prípade Coca-Coly, ktorá pôvodne obsahovala kokaín a teraz neobsahuje ani prírodný cukor - 'biely jed'! Keďže drogy typu marihuana, heroín, kokaín, LSD a iné sú u nás zakázané, tak sú drahé a prístup k nim tak má len obmedzený počet ľudí. A najviac idú na odbyt tam, kde by mali ísť najmenej - u mladých ľudí. Prevažne ide o dietky typu 'zlatá mládež', teda o deťúrence movitejších ľudí. Ktorí nemajú kedy vychovávať svoje potomstvo k cteniu si pravých hodnôt a obdarovávajú
ich peniazmi ako náhražkami, za ktoré si oné detičky kupujú falošné syntetické pozitívne pocity. (...) Zakázané ovocie býva k tomu najsladšie a Horatius už dávno hovoril, že: „Ľudstvo sa bezhlavo ženie dopredu, nedbá na zákaz ani na hriech!“ (Gens humana ruit per vetitum nefas). Hja, ako by to ale bolo, keby boli u nás drogy lacné, alebo dokonca povinné? Že by každý mladý človek v škole musel vyskúšať každú drogu pod odborným dozorom, aby vedel, že o čom je reč a potom nech sa sám rozhodne, či ju bude užívať, alebo radšej nie!

A ak áno, mal by byť naučený, ako s ňou zaobchádzať, aby si ju natočil pozitívom ku sebe. Lebo keď ide 'hlavovou metódou', teda až kým hlavou tvrdo nenarazí na negatívne účinkovanie, tak sa poriadne dorichtuje. Malo by byť samozrejmé, aby maturantov učili správne stolovať, správne konzumovať liehoviny, lebo kultúra národa sa pozná i podľa toho, ako jeho príslušníci chlascú. Malo by to byť samozrejmé a je to nepochybne pre bežný život dôležitejšie, ako ovládanie definícií integrálov a derivácií! To isté by malo byť s tzv. tvrdými drogami. Nech si to každý vyskúša a nech sa každý sám slobodne rozhodne! Treba, aby poznal klady i zápory tej ktorej drogy a to nie iba z teórie, ale aj z praxe! Nech sa deje slobodná vôľa každého a nie aby nad ním niekto stále držal ochrannú ruku do konca života ako nad nesvojprávnym mrzákom!!!

Pritom 'mariška' je odborníkmi považovaná za ľahšiu drogu ako alkohol. U nás sa po 'Zamatke' rozmohlo jej pestovanie, ale nekompromisní poliši ich políčka likvidovali. Asi po bonze dílerov zahraničných drog, lebo tak prichádzali o kšeft. Marihuana je povolená napr. v Holandsku a pritom tam jej spotreba nie je vyššia, ako je inde. Za drogy sa vo svete vydá údajne 800 mld. dolárov (či korún?) ročne. (…) U nás je to vraj asi 5 miliárd korún! A to za valuty, ktoré sme utŕžili za predaj surového dreva, či plechov. Kupujeme niečo, čo by sme mohli i vyvážať, veď mak a konope u nás rastú! Jasné je, že pokiaľ bude v iných
krajinách tiež zákaz drog, tak Heroín Made in Slovakia vyvážať nebudeme, no mohli by sme naň prilákať zahraničných turistov. A aby sa nám nepovaľovali po uliciach, bolo by vhodné distribúciu a užívanie drog mať pod kontrolou štátu, najlepšie rovno pod patronátom polície v spolupráci so zdravotníctvom! Viem si predstaviť diskotéky organizované políciou a so zdravotníckym personálom. Je síce otázne, či tam budú ľudia chodiť, no určite sa tam radšej neukážu známe 'firmy', ktoré budú diskotékovať a fetovať radšej ilegálne, no aspoň by bolo na tých policajných diskotékach bezpečnejšie a možno by tam preto slušní ľudia chodili častejšie… Takže jasné je, že miesto neúčinných perzekúcií, miesto nadháňania ziskov mafiám, miesto falošného mravokárstva navrhujem ísť cestou síce náročnejšou, ale určite efektívnejšou - ľudí treba naučiť kultúrnemu a užitočnému užívaniu drog, najlepšie domácej výroby! K tomu by to pomohlo i nášmu poľnohospodárstvu, devízovému hospodárstvu, štátnej kase a spoločnosti ako takej!“ 73

3. 6. Kauza Müller a masmediálna manipulácia

Slovenský novinár Tomáš Bella, redaktor časopisu CD Tip, napísal v apríli 2000 pozoruhodnú esej o manipulácii v masových médiách (ako seminárnu prácu zo žurnalistiky). Z tejto práce vyberáme pasáž, v ktorej sa autor venuje kauze Müller:

>> (...) Keď sa sústredíme na samotnú "drogovú otázku", zistíme, že Richard Müller urobil pre protidrogovú osvetu viac, než ktorýkoľvek iný umelec - každé jeho prodrogové či "nie-dostatočne-protidrogové" slovo totiž vyvolalo na druhý deň v médiách opačnú reakciu stonásobného rozsahu. Najďalej zrejme zašla Pravda, ktorá dokonca zriadila dočasnú kvázirubriku, v ktorej pohoršení Müllerovi kolegovia vyhlasovali, že drogy sú zlé a na inšpiráciu ich nikdy nevyužívali.

Všetkým novinárom pritom úplne uniklo, že slovenský spevák nebol prvým, kto využíva drogy pri svojej tvorbe. Kto by však chcel brať ľuďom "dobrých" Beatles? A kto by chcel narúšať krásne vykreslený obraz o 100-percentne
negatívnych drogách a nechávať čitateľovi priestor na myslenie?

Novinári sa predbiehali vo vykresľovaní negatív drog a manipulovaní ľudí k "správnemu" postoju. Odborníci pritom vedia, že podobná horlivosť môže byť vyslovene kontraproduktívna - mladí ľudia, ktorým je takáto propaganda
určená, totiž automaticky prestanú takýmto médiám dôverovať (ak dôveru nestratili už skôr) a skôr sa utvrdia vo svojom "undergroundovom" postoji. V rámci neho je negovanie mentorských výlevov produkovaných aj hlavnými
masmédiami jedným z najvýraznejších prvkov.

Z konkrétnych príspevkov možno spomenúť napríklad komentár Petra Tótha uverejnený 8. 3. v SME, otitulkovaný "Dajte mu náhubok!" (príloha č. 1). Autorovi a zrejme ani väčšine čitateľov vôbec nezišlo na um, že žiadajú odobrať
inému právo, za ktoré sami horlivo niekoľko rokov bojovali. V anti-Müllerovskej psychóze vyvolanej novinármi výkrik "Dajte mu náhubok!" pritom vôbec nevyznel podozrivo. V širšom kontexte sa však nedá interpretovať inak ako: sloboda slova áno, ale len pre tých, ktorí so mnou súhlasia!! Posledné dve vety článku doslova znejú: "Médiá sú však zodpovedné za dôsledky šírenia takýchto obludností. Ich autorom by však nemali dávať priestor, ale náhubky
na ústa." (...)