frenky.sk

http://frenky.sk/clanok/134/drogy_a_kultura_v_slovenskych_masmediach_iii.html

Drogy a kultúra v slovenských masmédiách III

(pokračovanie) 2. Masmédiá


2. 1. Masmediálna kultúra

Kultúra a masové médiá sú fenomény, ktoré sa vzájomne prekrývajú, predovšetkým v troch okruhoch: 1. Masmédiá a kultúrna identita, 2. Masmediálna tvorba kultúrnych hodnôt, 3. Kultúra masmediálnej komunikácie. 31 Všetky tieto tri okruhy nielenže spolu navzájom súvisia, ale otvorenou i latentnou formou vplývajú takmer na všetky zložky masovej komunikácie. Kultúra média podmieňuje postoj percipienta, rovnako i respondenta k takémuto médiu, kultúrne médium tiež odporúča, ale i nastavuje zrkadlo kultúrnym (v tom najširšom zmysle slova) produktom, artefaktom, či postojom.

„...Médiá sú dôležitým subsystémom kultúry. Kulturológov fascinuje ich flexibilita, dynamika, premenlivosť. Práve vstup médií, nielen transmisie kultúry, kultúrnych hodnôt, ale aj prostriedku 'prehodnocovania' samotnej kategórie kultúry. Médiá sa stali jedným z najúčinnejších mechanizmov globalizačných pohybov súčasného sveta ako prostriedok generovania foriem a prejavov globalizácie kultúr. Mediálna kultúra dnes vytvára 'svoj spoločný model, svoje ideály, ba i jazyk – prekračuje limity národných kultúr'. Pôsobenie médií vo sfére kultúrotvorných procesov modifikuje a čiastočne potláča historicky utváranú identitu toho - ktorého kultúrneho celku, nivelizuje rozdiely. Médiá prispievajú k interkultúrnej a intrakultúrnej pluralite.“ 32

Masové médiá však pochopiteľne majú inú moc – výraznou mierou sa podieľajú na formovaní verejnej mienky, životných postojov, či životného štýlu. Klasik v tejto oblasti, Marshall McLuhan tvrdí, že „formatívnou silou médií sú médiá samé osebe, a to vyvoláva celý rad ďalších otázok, o ktorých sa tu môžeme iba zmieniť, pretože by si zasluhovali celé zväzky. Technologické médiá sú totiž surovinami, či prírodnými zdrojmi, presne tak, ako uhlie, bavlna a nafta“. 33

2. 2. Slovenské masmédiá a ich prístup ku kontroverzným témam

Na masových médiách leží určitá dávka zodpovednosti, aj kvôli tomu sa o nich hovorí ako o „strážnych psoch demokracie“.
Platí to aj pre masovokomunikačné prostriedky na Slovensku. Predstavitelia masových médií si svoje postavenie uvedomujú, rovnako tak aj vrcholní politickí činitelia. Ako inak by potom predseda Slovenského syndikátu novinárov mohol tvrdiť: „Ukazuje sa, že médiá sú pridrahou hračkou pre politikov. Najmä, ak ich chápu len v dvoch rovinách. Prvá je ich vlastný priestor v nich. Druhá – ako budú na tomto priestore prezentovaní. Bez akejkoľvek dávky irónie sa dajú obe roviny považovať za legitímne. Lenže zvlášť povzbudzujúce nie je predovšetkým to, že sa tieto ciele pokúšajú dosiahnuť presne rovnakým spôsobom, ako bojujú o svoje posty vo vnútri strán. Personálnymi intrigami, ktoré víťazia nad skúsenosťou a odbornosťou.“ 34

Faktom však ostáva, že tým posledným, zato však najdôležitejším článkom, ktorý rozhoduje o úspešnosti, vplyve a kredibilite média nie je ani politik, ani majiteľ, ani výkonný šéfredaktor média, ale percipient. Ten citlivo reaguje na stagnáciu, či progres média, na výber správ, ktoré ponúka a na ďalšie faktory, ktorých finálny zhluk je v konečnom dôsledku rozhodujúci.

Dobré médium pozná recipient aj podľa toho, či sa zaoberá kontroverznými témami a najmä ako o nich informuje. Žiadne médium sa skôr či neskôr nevyhne takejto téme a vyvstáva preto otázka, ako sa dokážu slovenské masmédiá s kontroverznými témami vysporiadať. Touto otázkou sa doposiaľ takmer nikto nezaoberal. Príčiny sú zrejmé. Masmédiá stáli pred inou, náročnejšou skúškou. Pred parlamentnými voľbami v roku 1998 sa v medzinárodných hodnoteniach (Freedom House) dostala Slovenská republika medzi krajiny s čiastočnou slobodou tlače, čo bolo zapríčinené krokmi vládnej moci voči médiám. Po voľbách pretrvávali a pretrvávajú tendencie uplatňovania politického vplyvu na médiá, avšak Slovensko sa už na konci roka 1998 dostalo medzi krajiny so slobodnými médiami. 35 Túto svoju úlohu teda slovenské masovo-komunikačné prostriedky zvládli. Aj kvôli týmto principiálnym záležitostiam nebola otázka rozoberania kontroverzných tém v slovenských médiách otvorená. To však neznamená, že tento problém v (nielen) slovenskej žurnalistike neexistuje. Naplno sa to preukázalo počas kauzy Müller, ktorá doslova zalomcovala slovenskou mediálnou scénou, a ktorou sa ešte budeme podrobnejšie zaoberať. Šlo pritom o otázku, ktorou sa vo svete dennodenne zaoberajú masové médiá. Teda o priznanie sa populárnej osobnosti k užívaniu drog. Pritom aj slovenské médiá, vrátane tých verejnoprávnych (Slovenská televízia, Slovenský rozhlas, Tlačová agentúra Slovenskej republiky), veľmi často informujú o podobných excesoch zahraničných, celosvetovo známych hviezd z oblasti kultúry, a predsa sa tieto nestali tak závažnou témou pre žurnalistickú, odbornú i širokú verejnosť.

2. 3. Internet

Médiom s najširšími možnosťami a najdynamickejším rozvojom sa stal internet. Toto médium, ktoré sa ešte pred pár rokmi spomínalo len okrajovo, má už dnes značný vplyv a do budúcnosti sa dá predpokladať, že jeho význam ešte narastie a jeho možnosti takisto. Už dnes majú niektoré web-stránky na internete väčšiu čítanosť (počet prístupov - navštevovanosť) než napríklad niektoré tlačové médiá. Naviac počet prístupov sa dá veľmi jednoducho technicky zmerať, nehovoriac o výhodách, akými sú možná okamžitá spätná väzba, či prístup na stránku z ktoréhokoľvek miesta na svete, ktoré má prístup na internet. Internet je zároveň najdemokratickejšie médium, ktoré môže akejkoľvek cenzúre podliehať len sťažka. Ktokoľvek si na ňom môže otvoriť svoju vlastnú webovskú stránku a prezentovať na nej svoje názory. Samozrejme, má to aj svoju negatívnu stránku, pretože niektoré na internete prezentované názory alebo materiály môžu byť v rozpore s ľudskosťou, či legislatívou. V konečnom dôsledku však záleží temer výsostne na percipientovi, ktoré informácie si z ich nepreberného množstva na internete vyberie.

A keď v slovenských médiách dominovala kauza Müller, nemohla chýbať ani na internete. O tom, ako sa o kauze mimoriadne populárneho speváka a jeho skúseností s drogami (následne aj o vplyve populárnych osobností z oblasti kultúry, o vplyve drog a o vplyve masovokomunikačných prostriedkov) písalo v novinách, prípadne hovorilo v televízii, sa zmienime v ďalšej kapitole.

V každom prípade však už teraz môžeme uviesť, že na internete boli na spomínané témy prezentované oveľa rôznorodejšie názory ako v ostatných médiách. Ako príklad uvádzame text, ktorý nenapísal nejaký anonymný internetový pisateľ, ale šéfredaktor momentálne najprestížnejšieho internetového magazínu inZine Peter Pišťanek, inak známy a uznávaný spisovateľ a publicista. Pripomíname, že tento text obhajujúci úplnú legalizáciu drog sa objavil ešte takmer dva mesiace pred vypuknutím kauzy Müller, práve preto nebude na škodu, keď ho – ako pravdepodobne prelomový text
v slovenskej žurnalistike na tému drogy – odcitujeme celý:

„Že záľuba v tvrdých drogách (mám na mysli deriváty ópia) zničí človeka predovšetkým finančne a spoločensky a až oveľa neskôr zdravotne, dokazujú viaceré známe postavy svetovej populárnej hudby a rocku, ktorým sa dlhé roky darí nielen sa tejto svojej záľube venovať, ale ju aj (v niektorých prípadoch) utajovať.

Ak má človek dosť peňazí, stáva sa udržiavaným narkomanom. Ak človek nemá dosť peňazí, stáva sa troskou. Každodenná potreba zohnať peniaze na jednu až dve dávky heroínu denne sa narkomanovi stáva zmyslom života. Stáva sa pomerne nudnou osobou a riadne začne otravovať svoje okolie. Keď sa mu v záujme svojej záľuby (a v záujme udržania vysokého životného štandardu bossov narkomafie) podarí úspešne rozpredať vlastný inventár (a inventár svojich najbližších), stáva sa verejným ohrozením. Nič, čo nie je privarené, zareťazované alebo strážené psom-zabíjačom, nie je bezpečné pred narkomanom v začínajúcom abstinenčnom syndróme.

Preto som presvedčený, že jediným riešením je úplná legalizácia tvrdých drog. Moja predstava riešenia je vcelku jednoduchá:

V každom väčšom meste (vidiecki a malomestskí narkomani by jednoducho mali smolu a museli by za svojou záľubou cestovať - veď aj teraz cestujú), najlepšie priamo v centre, navrhujem jednu z lekární prispôsobiť pre potreby non-stop centra pre narkomanov.

Dávka zdravotne nezávadného heroínu :-) /emociogram značiaci „radostný úsmev, vtipkujem“ – pozn. aut. 36/, resp. iného derivátu ópia, by sa tu predávala za výrobnú cenu, plus by sa do nej zaratúvali náklady na prevádzku centra. Tu by si každý narkoman mohol pod odborným dohľadom šľahnúť, alebo dať si školeným personálom šľahnúť svoju drogu. Povedzme, že by dávka nestála viac ako päťdesiat korún, čo je asi desatina ceny za dávku heroínu na čiernom trhu.

Toto opatrenie by podľa mňa malo za následok, že by sme sa mohli cítiť oveľa bezpečnejšie a aj náš majetok by bol menej ohrozený. Veď veľkú časť drobnej kriminality, ktorá ľuďom v mestách otravuje život, tvorí kriminalita narkomanov. Samozrejme, problém narkománie to nerieši, ale prečo by aj malo? Nech si problém narkománie riešia narkomani sami. Narkománia je selekcia.

Mne stačí, ak toto opatrenie vyrieši problém kolektívnej bezpečnosti. Narkomanom v štádiu rozloženosti aj tak už niet pomoci a pre spoločnosť nie sú žiadnym prínosom.

Som presvedčený, že len takto by sa dal urobiť rázny a elegantný koniec s narkomafiou na Slovensku.“ 37

2. 4. Vplyv masových médií

Masovokomunikačné prostriedky nesporne majú vplyv na formovanie verejnej mienky. Do akej miery dokážu ovplyvňovať postoje svojich percipientov?

V súvislosti s médiami sa často uvádza pojem „siedma veľmoc“. „Prvýkrát bolo toto slovné spojenie použité ríšskym kancelárom Ottom von Bismarckom, ktorý v šesťdesiatych rokoch 19. storočia prehlásil, že na svete k šiestim existujúcim veľmociam – mal na mysli Anglicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Rakúsko a Rusko – pribudla ďalšia, nie menej silná veľmoc, ktorou sa stala tlač.“ 38

Okrem tohto dodnes zaužívaného Bismarckovho bonmotu vznikli v 19. storočí aj ďalšie, napríklad Schopenhauer nazval tlač „sekundovou ručičkou svetových dejín“, prípadne sa zaužíval termín štvrtý stav alebo štvrtá moc. Angličania využili tento termín v súvislosti s tým, že tri vládnuce stavy boli klérus, peerovia a reprezentanti Dolnej snemovne, v Nemecku sa ujal výraz „die vierte Gewalt“. 39 V uvedených súvislostiach stojí za pozornosť aj výrok kniežaťa Metternicha, ktorý v súvislosti so značným rozvojom tlače v 17. a 18. storočí poznamenal, že noviny nahradili tisícovú Napoleonovu armádu. 40

Podľa historických i súčasných skúseností, ako aj podľa názoru viacerých odborníkov na masovú komunikáciu, môžeme prehlásiť, že médiá nemajú moc. Jedným dychom je však nutné dodať, že majú vplyv. Vplyv niektorých masových médií však môže byť naozaj silný. „Moc je vždy spojená s rozhodovaním, a to s rozhodovaním kolektívnym. Kolektívne rozhodovanie (vrátane svojej odrody zvanej demokracia) má tú vlastnosť, že jeho výsledok, teda rozhodnutie, sa stáva záväznou normou pre celý kolektív (aj pre tých jeho členov, ktorí s ním nesúhlasia). Preto jeho účinnosť musí byť vždy vynucovaná násilnou formou (v rôznych podobách). Mať moc teda znamená mať možnosť rozhodovať alebo byť významným účastníkom rozhodovania o osudoch iných ľudí a mať možnosť výsledné rozhodnutie násilím (spolu)vynucovať (rôznymi sankčnými mechanizmami a mechanizmami sociálnej kontroly - pozn. aut.).

Mať vplyv potom znamená byť iba jedným z faktorov, ktoré na rozhodovanie pôsobia. Každé rozhodnutie vzniká v prostredí, v ktorom sa kombinuje účinok mnohých vplyvov. Môžu to byť vplyvy nenápadné, čiastočné, ale aj rozhodujúce. Avšak aj u tých najvýznamnejších vplyvov sa výsledný efekt nakoniec realizuje vždy prostredníctvom procesu rozhodovania, teda výkonom moci. Pokiaľ je moc štandardne kontrolovaná a proces rozhodovania podlieha bežným demokratickým pravidlám, nie je namieste hystéria okolo »moci médií«.“ 41

Vplyv médií je tak zložitou otázkou, že v súčasnosti sa nezriedka ozývajú hlasy, ktoré jednak považujú masové médiá za kľúčový prvok dnešnej doby, od ktorého sa odvíja konanie tak veľkej časti verejných osôb, že sa to prejavuje na každodennom živote, ktorý tak médiá (spolu)vytvárajú, no na druhej strane sú to názory, že moc (vplyv) masových médií je domnelá a reálny život sa úplne odlišuje od mediálnej reality, ktorá doň zasahuje iba marginálne.
„Tí, ktorí by radi bagatelizovali význam médií (a tým aj svoju vlastnú zodpovednosť), častokrát tvrdia, že vplyv médií je démonizovaný, že médiá sú samoregulovateľné. Samotná profesionalita novinárov vraj likviduje najväčšie excesy a v dlhodobom horizonte vedie médiá viac-menej správnym smerom.“ 42 Je naviac príznačné, že s myšlienkou minimálneho vplyvu najčastejšie prichádzajú zástupcovia tých najväčších médií. 43

Otázka miery vplyvu masovokomunikačných prostriedkov sa jednoznačne zovšeobecniť nedá. Faktom je, že médiá určitý vplyv majú. Taktiež je zrejmé, že väčší vplyv má celoštátna televízia s vysokou sledovanosťou než povedzme lokálny týždenník. Avšak aj ten má v istom priestore a čase svoj vplyv, ktorý nemusí byť zákonite bezvýznamný.

Na čo najpresnejšie určenie vplyvu masmédií je teda potrebné hľadieť
optikou konkrétneho média v konkrétnej situácii. Médiá ako celok je možné hľadieť iba s istým nadhľadom a odstupom, pričom hodnotiace výstupy bývajú v tomto prípade odlišné. Indikátorom pôsobenia vplyvu médií je aj ich správanie sa v krízových situáciách.

„Teoretici masovej komunikácie často hovoria o tom, že masmédiá majú obrovskú moc určovať, o čom budú ľudia premýšľať (tzv. agenda setting, nastolenie problému). Mediálny svet je v tomto zmysle skutočnejší ako svet fyzický – veď koho by zaujímala nejaká anglická princezná, ktorá sa rozmlátila v aute, keby sa o nej nepísalo v novinách?“ 44

Ak sa zaoberáme mediálnou realitou, je zaujímavé podotknúť ďalšiu skutočnosť, ktorou je dvojakosť prítomnosti moci a vplyvu v masmédiách. „Médiá totiž fungujú po prvé ako objekt, a teda nástroj moci a vplyvu niekoho iného, po druhé ako subjekt, teda rozširovateľ vlastných záujmov. Mali by sme spozornieť vždy, keď médiá pod zámienkou verejného záujmu hája iba záujem stavovský. Sú to prípady, keď sa médiá bijú za lepšie podmienky podnikania vo svojej oblasti, ibaže ich loby má pre nás tú nevýhodu, že sa o ňom dozvedáme práve iba prostredníctvom samotných lobistov.“ 45

Pôsobenie masových médií, a tým sa tvoriaci ich vplyv, je vytvárané kontinuálne. Využívajú pri tom celý rad možností ako modifikovať určitú informáciu tak, aby v podaní daného média zapôsobila na percipienta podľa želania tohto média. Prostriedky, ktoré jednotlivé médiá využívajú na – či už vedomú alebo nevedomú – manipuláciu, sú rôzne. „Škála manipulácie siaha od technických krokov, to znamená, že kameraman dostane pokyn nasnímať manifestáciu ako veľkú, alebo naopak, ako malú, ako celonárodný protest, alebo ako stretnutie hŕstky bezvýznamných ľudí, potom je tá kamera v nadhľade, alebo podhľade, sníma v takom či onakom uhle. Potom sú kroky obsahového charakteru, to znamená, ako nadávkujeme pomer jedných a druhých názorov. Pokiaľ tento pomer kopíruje realitu, tak je všetko v poriadku. Pokiaľ však nedá možnosť vyjadriť sa druhej strane v takom množstve, v akom sa ona vyjadruje napr. v anketách, tak už je to manipulácia. Najskrytejšia forma manipulácie je tzv. radenie správ. Napr. po príspevku, ako sa naša vláda dojemne a fantasticky stará o mladé rodiny a niektorý minister im odovzdáva darčeky, sa zaradí materiál z Maďarska, z Čiech, z Ameriky o tom, ako mladá nezamestnaná rodina žobre niekde na ulici, ako spadla na dno a nikto jej nepomôže.“ 46

Na získanie vplyvu médií pôsobí viacero faktorov. Ide najmä o dostupnosť média, pútavá formálna stránka, pútavá (prípadne i kvalitná) obsahová stránka, prijateľnosť inzercie (efektivita pomeru vynaložených prostriedkov k zásahu do cieľovej skupiny), a podobne. Svoj vplyv si médiá tvoria a rozširujú práve prostredníctvom spomínaných manipulačných prostriedkov, medzi ktoré patrí agenda-setting, radenie príspevkov, výber fotografií, titulkov... Správa o tom, že „baba ťahala repu“, sa tak pri troche hyperbolizácie môže zmeniť na senzáciu typu „šesťdesiatročná drogová dílerka pestovala na svojej záhrade drogu“. 47

Vplyv médií je dvojsečná zbraň. Keď nazval Marshall McLuhann televíziu „nesmelým obrom“ 48, neodhadol, že práve toto médium sa stane v dohľadnej dobe najvplyvnejším. Teoretici v oblasti životného štýlu v súčasnosti napríklad tvrdia, že centrom hlavnej – obývacej – miestnosti je televízor, podľa umiestnenia ktorého sa dotvára celkový výzor celej miestnosti. V súčasnosti sa ale objavujú aj hlasy, že televízor čochvíľa v tejto pozícii – v súvislosti s rozvojom internetu a ďalších informačných technológií – vystrieda akýsi centrálny počítač. Televízia je ale v dnešnej dobe najvplyvnejším médiom. Ak sa v nej o niekom povie, že je podozrivý z podvodu, tak mu to prischne, bez ohľadu na to, či to pravda je alebo nie. 49 Dvojsečnosť vplyvu médií je ale v tom, že „čím viac médiá chybujú, klamú, prekrúcajú, čím sú »mocnejšie«, tým menej je dôvery medzi ľuďmi.“ 50

Ferdinand Peroutka, v čase, keď rozhlas iba začínal a po televízii nemal nikto ani potuchy, tvrdil: „Moc novín býva väčšia než ich pocit zodpovednosti. Veľa ľudí sa o mnohých skutočnostiach dozvedá iba z novín. Nie sú sami schopní posúdiť, do akej miery zodpovedá to, čo čítajú pravde. Zlá a bezohľadná tlač, ak zvážime všetky následky, ktoré môže vyvolať, častokrát zasluhuje, aby bola vystavená v kriminálnom múzeu medzi ostatnými vražednými zbraňami.“ 51

Môžeme dodať aj ďalšie negatívne stanoviská k pôsobeniu masovokomunikačných prostriedkov. Napríklad: „Médiá sú tou najväčšou a najsilnejšou politickou stranou a predovšetkým sú tvorené primitívmi. Stať sa žurnalistom neznamená takmer žiadnu námahu. Predpokladá to nepatrné nadanie zmotať niekoľko viet, veľkú dávku drzosti a málo morálky. A to je veľmi nebezpečné.“ 52

Jan Jirák z Katedry masovej komunikácie Fakulty sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe a šéfredaktor časopisu venujúcemu sa médiám KMIT (stav k októbru 1998) uvádza ďalšie negatívne stanovisko týkajúce sa optimálnej funkcie masových médií: „Neviem, či existuje niečo ako ideálna funkcia médií. Faktom je, že by médiá mohli robiť mnoho vecí, aby sa nám lepšie žilo, sprostredkovávať nám informácie o nás samých, či už lokálne alebo globálne, aby sme lepšie porozumeli svetu, v ktorom žijeme. V tržnom prostredí to však robia vo veľmi obmedzenej miere. Z jedného jednoduchého dôvodu – síce sú na to technicky a organizačne uspôsobené, nie sú však k tomuto účelu zriadené. Sú to predsa normálne ekonomické subjekty, úlohou ktorých je zaistiť obživu a zbohatnutie tým, ktorí ich založili. Je to ako s lokomotívou – v ideálnom prípade by ťahala stromčeky na výsadbu, ale môže tiež ťahať kanóny alebo chemický odpad. A to robí častejšie.“ 53

V rámci toho, aby sme poukázali na mieru vplyvu médií sme uviedli prevažne negatívne stanoviská k tejto téme. Je však potrebné si uvedomiť, že pôsobenie médií zďaleka nie je iba negatívne, či dokonca zhubné. V prvom rade poskytujú priestor na vyjadrenie postojov, nech už sa akokoľvek rozlišujú, vytvárajú tlak (či už účinný alebo nie) na verejne činné osoby, u ktorých existuje podozrenie zo zneužívania svojej pozície, informujú o rôznych udalostiach, pričom vplývať na percipientov nemusia výsostne negatívne, ale aj pozitívne. Politici, a nielen oni, ktorí toto postavenie médií nerešpektujú, sa myslením pohybujú hlboko v 18. storočí, z ktorého pochádza výrok pruského kráľa Friedricha II.: „Súkromná osoba nie je oprávnená sa vyjadrovať, nieto ešte hanlivo, k činom, konaniam, zákonom, opatreniam a nariadeniam hláv štátov a dvorov, ich štátnych úradníkov, kolegov a súdnych dvorov.“ 54

1. 5. Novinárska etika

S pôsobením masových médií sa v odborných i laických kruhoch skloňuje otázka etiky, otázka zodpovednosti jednotlivých novinárov, jednotlivých médií i masových médií ako celku voči jednotlivcovi, spoločnosti, či ľudstvu.
Novinárska etika je kľúčovou otázkou napríklad aj vo vzťahu masových médií ku kontroverzným témam, ktorým sa venujeme aj v tejto diplomovej práci. Zároveň je to pojem, ktorý sa často skloňuje, napriek tomu, že odpovede na otázky novinárskej etiky nie sú zďaleka jednoduché.

Pôsobeniu masových médií, propagande, etike žurnalistov a s tým súvisiacimi témami sa zaoberajú viacerí významní mediálni teoretici, ako napr. Noam Chomsky. Nebude preto na škodu, ak sa aj my pozrieme na tieto veci trochu bližšie.

Pojem novinárskej etiky sa napríklad (častokrát neoprávnene) používa ako pláštik pre ohradzovanie sa verejne činnej osoby, či skupiny voči napádaniu médií (tu je namieste otázka, do akej miery má verejná osoba právo na súkromie).
Existuje celý rad etických kódexov (aký má napríklad i Slovenský syndikát novinárov, viď nižšie), ktorých rôzne interpretácie sa však dajú interpretovať rôzne.

Ak sa chceme tejto kľúčovej téme žurnalistickej práce – ktorá sa dotýka aj vplyvu masmédií (venovali sme sa mu v predchádzajúcej podkapitole tejto práce) – venovať bližšie, mali by sme si stanoviť otázky týkajúce sa etiky novinárov a masmédií, ktoré vyvolávajú rôzne postoje. Zároveň sa pokúsme nájsť na ne odpovede.

>> Súčasná žurnalistika má viacero podôb, využíva mnoho metód na získanie pozornosti percipienta, je plná rozporov a rôznych názorov na jej pôsobenie. Na Slovensku je situácia o to zložitejšia, že patrí do skupiny transformujúcich sa krajín, pričom táto skutočnosť neobchádza ani žurnalistickú prax. V tejto súvislosti sa najčastejšie skloňuje problém novinárskej etiky.

Akú úlohu majú novinári v spoločnosti? Kde sú hranice, za ktoré by už nemali ísť? Sú tieto hranice dostatočne legislatívne podchytené? Informujú novinári dostatočne razantne, alebo príliš podliehajú tlakom oficiálnych úradov a inštitúcií? Do akej miery sú novinári ovplyvňovaní vydavateľmi? Aké informačné zdroje majú využívať, aby boli podali čo najdôveryhodnejšie informácie? Ktoré témy by mali byť pre novinárov prioritné? Ktoré informácie by mali byť poskytované médiám a ktoré nie? Má byť súkromie verejného činiteľa tabu? Do akej miery má novinár podliehať autocenzúre?

Toto sú základné otázky týkajúce sa novinárskej etiky, ktorá výrazne ovplyvňuje nielen kvalitu žurnalistickej práce, ale následne aj kvalitu fungovania spoločnosti, vzťahov a verejnej mienky.
Skúsime si uvedené otázky jednotlivo zodpovedať.

Akú úlohu majú novinári v spoločnosti?

Masové médiá majú svoje výrazné miesto v každej spoločnosti už od dávnych čias. Menia sa iba typy médií, základné posolstvo ostáva. Tým posolstvom je informovať občanov. Informovať. Či už o dobrých alebo zlých správach, práve forma podania akejkoľvek informácie je základom diskusie nielen o spôsobe práce v žurnalistickej praxi, ale aj v otázke etiky.
Ďalšou funkciou médií je kontrolovať.

Najmä verejných činiteľov, ktorí sú platení z daní občanov a zodpovedajú za chod spoločnosti, ale masmédiá by mali kontrolovať aj iné osoby, neplatené z daní, ktoré ale konajú v rozpore so zákonom. Prípadne aj s morálkou, aj keď táto otázka je diskutabilná, pretože všeobecné morálne hodnoty sú len chimérou a hodnotový rebríček má každý občan, respektíve spoločenstvo (spoločenstvá) občanov rôzne. Čo je etické pre jedného, nemusí byť pre druhého a pritom obaja majú (svoju) pravdu (pri neexistencii absolútnej pravdy). Preto je zrejme základným - aj morálnym - kritériom litera zákona, ktorá stanovuje mantinely, či už spravodlivo alebo nie. (Ani to však nemusí byť vždy pravda – viď. druhá otázka.)

Kontrolná funkcia médií je ich kľúčovou funkciou, ktorá je pre ne zároveň veľmi zodpovednou úlohou. Ak sú médiá nositeľmi odhaľovania napríklad korupčných praktík a informovania o nich, robia spoločnosti pozitívnu službu. Neznamená to však, že pri tom samé nemôžu byť súčasťou určitých korupčných zákonov. A platí to pre médiá ako celky, ako aj pre jednotlivé osoby, realizátorov žurnalistickej práce (od šéfredaktora, cez vedúcich vydania, redaktorov až po elévov, ale aj od vydavateľov, manažment, marketing, či pracovníkov inzertného oddelenia).

Treťou kľúčovou funkciou masových médií (súvisiacou s tou druhou) je nielen kontrola, ale najmä vyhľadávanie problémových tém.
V totalitných režimoch je hlavnou úlohou médií propaganda. Propagujú sa určité ideológie, osoby, útočí sa na nepriateľov. Týka sa to aj médií vo vyspelých demokraciách, avšak s diametrálnym rozdielom: v totalitných spoločnostiach občan prakticky nemá žiadnu alternatívu.

Kde sú hranice, za ktoré by už novinári nemali ísť?

Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá a existujú na ňu rôzne názory. Jasnou hranicou je, ako už raz bolo napísané, legislatíva. Ani to však nemusí byť smerodajné, pretože pri reštrikčnej legislatíve slúži prekročenie zákona skôr ku cti novinára alebo média, než k jeho odsúdeniu. Mnoho novinárov z totalitných krajín (či už z oficiálnych médií alebo samizdatu) sú pre väčšinu ľudí civilizovaného sveta skôr morálnymi vzormi než delikventami.

S témou hranice súvisí súkromie verejne činných osôb, spôsoby získavania informačných zdrojov, ale aj štýl uvedenia kontroverzného príspevku - to sú témy, ku ktorým sa dostaneme pri ďalších otázkach.

Sú tieto hranice dostatočne legislatívne podchytené?

Nie sú. Na Slovensku chýbajú niektoré kľúčové zákony, prezentované ako „štátna mediálna politika“. Sú to najmä zákony o verejnoprávnych médiách, či legislatívne rámce týkajúce sa licencií a ďalších druhov prevádzkovania a vlastnenia médií.

Pravdou je aj to, že čím je liberálnejšia legislatíva, tým sú médiá slobodnejšie a slobodnejšia je aj spoločnosť.

Informujú novinári dostatočne razantne, alebo príliš podliehajú tlakom oficiálnych úradov a inštitúcií?

Na túto otázku existujú dva základné druhy odpovedí. Dotknuté inštitúcie tvrdia, že novinári sú príliš zvedaví, dotieraví, otravní a ostrí, naopak percipienti tvrdia, že médiá sú málo kritické.

Na Slovensku platí skôr tá druhá odpoveď. Pravdou však je, že v klientelisticko-korupčnom prostredí, do ktorého sa Slovensko vývojom dostalo, nie je možné, aby médiá boli maximálne kritické a spravodlivé. Do určitej miery sú súčasťou tohto systému a dostať sa z neho ďalej sa tiež nedá skokom, ale iba vývojom.
Pochopiteľné je však aj stanovisko inštitúcií, ktoré obviňujú masovokomunikačné prostriedky. Je však potrebné si uvedomiť, že novinárska etika je závislá od informácií. Čím viac dostane novinár relevantných informácií - tým objektívnejšie píše. Ak ich nemá dostatok, obracia sa na iné, menej relevantné zdroje, čo môže byť určitými ľuďmi chápané ako nedostatok etiky. Či je to však profesionalita alebo ozajstný nedostatok novinárskej etiky sa zovšeobecniť nedá a zrejme aj pri individuálnych príkladoch sa budú názory na túto záležitosť rôzniť.

V tomto smere pomohol takzvaný infozákon (zákon o slobodnom prístupe k informáciám), ktorý vstúpil do platnosti k 1. 1. 2001. Nepomohol ani tak novinárom, na ktorých sa vzťahuje tlačový zákon, ako občanom, ktorí získali možnosť dostať sa k relevantným informáciám. Avšak jeho účinnosť v praxi sa ukáže až po čase. Mal by sa však podieľať na vytvorení slobodnejšej atmosféry, v ktorej by transparentnosť mala prevyšovať klientelistické záujmy.

Pri probléme informovania je nutné zdôrazniť, že aj inštitúcie a verejne činné osoby majú mať právo opravných mechanizmov pri úmyselnom, či neúmyselnom poškodení ich mena. Ak médium uvedie nepravdu, má mať jasne určenú formu, akou ju dá na pravú mieru, čo zníži možnosti spravodajských hier.

Do akej miery sú novinári ovplyvňovaní vydavateľmi?

Otázka v dnešnej dobe priam kľúčová. Prv, než by sme však maľovali čierne scenáre, je potrebné uvedomiť si, že novinári sú občania s vlastným rebríčkom morálnych hodnôt. Pod svoje materiály sa podpisujú svojim menom, takpovediac idú so svojou kožou na trh. Zároveň spoluvytvárajú povesť toho ktorého médiá. Pokiaľ sa s nejakými novinami, televíziou, či rozhlasovou stanicou vnútorne nestotožňujú v principiálnej rovine, tak v nej nepracujú, ale sú v inom médiu. Fluktuácia novinárov je však veľká, pričom stáva sa aj to, že meno konkrétneho novinára je väčším trade-markom, než meno média, v ktorom pracuje. Preto je v tejto súvislosti ovplyvňovanie novinárov zo strany vydavateľov minimálne. Samozrejme, toto ovplyvnenie však existovať môže a existuje. Hlavným mechanizmom takéhoto nátlaku je finančná motivácia pracovníka média. V ekonomicky nestabilnej dobe je tento druh skrytého nátlaku relatívne silný. Najlepšie mu môže zamedziť práve vnútorné morálne presvedčenie konkrétneho novinára.

Aké informačné zdroje majú využívať, aby podali čo najdôveryhodnejšie informácie?

V slovenskej legislatíve napríklad doposiaľ nie je dostatočne ošetrené chránenie a utajenie zdrojov.

V prípade, že ide o relevantný zdroj, ktorý podá jasnú, presnú a konkrétnu informáciu, nemusí si ju novinár pochopiteľne overovať vôbec. Ak napríklad predseda vlády na oficiálnej tlačovej konferencii vyhlási, že o týždeň očakáva návštevu hlavy susedného štátu, nie je potrebné overovať si takúto informáciu povedzme aj na ambasáde zmieneného štátu a na tlačovom oddelení vlády. V prípadoch presného zdroja je iba potrebné, ba nutné tento zdroj uviesť. Ak sa nejedná o prípady presného relevantného zdroja, je (minimálne z etického hľadiska) vhodné overiť si informáciu minimálne u dvoch alebo troch nezávislých zdrojov.

Základným pravidlom každého novinára je z etickej stránky oslovenie oboch (všetkých) strán eventuálneho sporu a nepodávať jednostranné informácie. Aj vyjadrenie typu „no comment“ je vyjadrenie, bez ktorého by informácia nemala byť uverejnená.

Problémom slovenskej žurnalistiky sú tiež chýbajúce alternatívne zdroje informácií.

Ktoré témy by mali byť pre novinárov prioritné?

Často sa diskutuje o tom, že komerčné médiá dávajú ako hlavné správy informácie o dopravných nehodách, či o závažných trestných činoch. Je to správne? Nie sú dôležitejšie veci?

V tomto prípade je stredobodom pozornosti percipient. Pokiaľ vyhľadáva správy tohto typu, čím zvyšuje predajnosť (sledovanosť, počúvanosť, navštevovanosť) média, asi sa médium vydá týmto smerom. Pokiaľ tomu tak nie je (viď napríklad odborné časopisy), tak tieto informácie bude médium ignorovať. Je to legitímne.
Masové médiá opisujú v skratke dianie vo svete, čím vzniká mediálna realita. Otázka potom stojí tak, nakoľko to ktoré médium manipuluje s verejnou mienkou. Túto otázku však znovu môže rozsúdiť len prijímateľ.

Výber tém je spornou otázkou. Slovenskí novinári sú kritizovaní za to, že sa venujú politickým otázkam a nekladú dôraz na ekonomiku a konkrétne problémy. Následne sa politici venujú viac politikárčeniu ako riešeniu ekonomických záležitostí. Je to opäť diskutabilné, pretože občanov pravdepodobne politické informácie zaujímajú, inak by sa médiá zamerali iným smerom. „Neviditeľná ruka trhu“ je totiž neúprosná. A štandardné ekonomické pomery sú do veľkej miery závislé od štandardných politických pomerov. Takže ak sú tieto v masových médiách prioritné, svedčí to o tom, že asi nie sú marginálne.

Ktoré informácie by mali byť poskytované médiám a ktoré nie?

V princípe by mali byť všetky informácie dostupné verejne, pokiaľ nie sú tajné (otázka – a nie nepodstatná – potom stojí, čo má byť alebo nemá byť tajné). Druhou oblasťou je súkromie, k čomu sa dostaneme pri ďalšej otázke.

Má byť súkromie verejného činiteľa tabu?

Verejne činná osoba má tiež, ako každý, nárok na súkromie. Avšak verejný činiteľ je preto verejný, že poskytuje svoje služby verejnosti, z čoho explicitne vyplýva, že občania majú právo vedieť aj o jeho súkromných pomeroch.

Patria tu napríklad majetkové pomery, ktorých zverejnením alebo umožnením zverejnenia verejne činná osoba preukáže, že nezneužila svoje postavenie. Prípadne to nepreukáže, čím naplní zmysel kontrolnej funkcie masovokomunikačných prostriedkov. Patrí tu aj dodržiavanie, respektíve porušovanie zákona, ale aj etiky, aj keď pri otázke morálky opäť rozhoduje uhol pohľadu.

Taktiež nesie zodpovednosť aj za výroky, ktoré v prítomnosti novinára uvedie a ten ich má právo zverejniť. Kde sú hranice súkromného a verejného je nemožné presne určiť, pretože na túto tému je viacero názorov. Faktom však ostáva, že človek vstupujúci do verejných služieb si musí uvedomiť, že mu to okrem výhod prináša aj zodpovednosť a to aj voči občanom.

Do akej miery má novinár podliehať autocenzúre?

Novinár by mal autocenzúre, eufemicky povedané sebakontrole, podliehať čo najmenej. Absolútna objektivita síce neexistuje, ale mal by pri tvorbe správy nechať rovnakú šancu všetkým stranám, uviesť a neutajiť všetky dôležité fakty a zdržať sa komentárov a emocionálnych zafarbení.

Hranice, čo novinár je ochotný napísať a čo nie, si musí stanoviť sám (aj keď časom ich môže modifikovať), ide vlastne o jeho morálne postoje. Jedným z takýchto postojov u kvalitného profesionálneho novinára by malo byť, že pri sebakontrole nepodľahne vonkajším tlakom, ktoré by ho donútili svoje morálne postoje porušiť. To sa však zďaleka netýka iba zástupcov novinárskej obce.

Otázky sme teda zodpovedali, avšak stále ostávajú rovnako otvorené, keďže názorov na problém žurnalistickej etiky je viac. Určitá inštitucionalizácia etiky sa uskutoční implicitne s vývojom podmienok novinárov ku svojej práci. Bez vývoja „na oboch frontoch“ nemôže nastať jedinou legislatívnou normou, ani iným podobným „skokom“. Nie je preto dôvod obávať sa – či už v súčasnosti alebo smerom do budúcnosti - o nejaký vážny deficit novinárskej etiky na Slovensku. Prirodzené nepísané pravidlá hry a etické mantinely sa postupne vytvoria.

 
3.7.2002 | Pridal: Michal Frank | Iné | čítané: 17675 krát