frenky.sk

https://frenky.sk/clanok/1082/peter_kocak_aj_o_tom-_preco_ho_fascinuje_cina.html

Peter Kocák aj o tom, prečo ho fascinuje Čína

Čo je také fascinujúce na Číne a kaligrafii? Je pre nás čínsky jazyk jednoduchý? O tom vie svoje Peter Kocák a vie o tom aj pútavo rozprávať.

Patrí medzi najvýraznejších slovenských výtvarníkov. Akademický maliar a vysokoškolský učiteľ PETER KOCÁK (54) sa venuje grafike, maľbe a v poslednom čase najmä starému čínskemu krasopisu - kaligrafii. Na svojom konte má už vyše 80 samostatných výstav, z nich necelú tretinu v zahraničí. Stropkovský rodák je tiež členom Inštitútu čínskej kaligrafie v Pekingu a Čínskej únie umelcov v Daqingu.

Rozhovor s Kocákom v originálnej verzii (môžete ho podporiť zakúpením piana) čítajte tu:
http://presov.korzar.sme.sk/c/7989425/peter-kocak-studenti-z-hongkongu-povazovali-presov-za-skanzen.html

(...)

Zlom vo vašej tvorbe nastal, keď ste sa pričuchli k kaligrafii. Je to tak?
Áno. Bolo to pred štyrmi rokmi, hoci ku kaligrafii som pričuchol už veľmi dávno, pred dvadsiatimi rokmi. Zaujala ma, keď som sa učil japončinu. Robil som ju len opticky, obkresľoval som tie znaky, ale úplne zle. Jednak tu nie sú také štetce. Aj keď som kúpil čínsky štetec, bol na maľovanie, nie na písanie a po druhé som nechápal podstatu znakov. Sú to obrázky, kde každá zložka, každý ťah má svoju zákonitosť.

Aká je tá podstata?
Keď som bol pred ôsmimi rokmi prvý raz v Číne, kde som sa zbláznil do čínskeho umenia, tak som videl aj kaligrafov pri práci. Je to iné, ako si to pozerať na videu. Pred štyrmi rokmi som sa do toho zažral a po návrate som si povedal, že už viem, ako na to, mám štetce, skúsim to. Začal som to regulárne študovať. Sledoval som čínske weby, nie youtube, na ktorý tam nemajú priamy prístup. No sú podobné čínske stránky, ktoré sú tisíckrát väčšie a je tam toho oveľa viac. Tie som sledoval od rána do noci. Keď človek rok denne píše tie znaky, zistí základné pravidlá komponovania znaku. Je to presne dané, nemôže to vyzerať hocijako, lebo je to potom nezmysel. Naučiť sa princípy trvá dosť dlho, potom už to ide, je len problém nacvičiť to. To sa dá, ale len s veľkou pokorou a stíšením myšlienok a duše. Napísať čínskym kaligrafickým štetcom len kolmú čiaru je nenormálne ťažké. Je to iné ako s ceruzou, perom, či našim tvrdým štetcom. To zvládne každý.

Hovoríte, že je to zložitý proces, pritom to vyzerá úplne jednoducho. Aspoň pre naše európske oči. Čo je na tom zložité a špecifické?
Znaky sú krásne v tom, že každý z nich je symbolom a má svoju úžasnú genézu a príbeh. My vidíme len čiarky. Ak vidíme tri kopčeky, vieme, že je to hora, ale na ostatných znakoch a radikáloch nevie človek zistiť, čo tam je. Nie všetky piktogramy sú zobrazujúce, len menšia časť. Mnohé nezobrazujú nič. tam človek musí vedieť, že to symbolizuje nejakú vec alebo pocit. Tých symbolov teda základných znakov radikálov je 214, čo sú základné slovíčka, a z nich je poskladaných všetkých 60-tisíc znakov. Ako puzzle. Niektorý znak je zložený z desiatich, pritom má jednoslovný význam.

Niekde sa uvádza, že musia byť urobené jedným ťahom. Je to tak?
Nie. Jedným ťahom sa píše pri tzv. (nesprávne nazývanom ) trávovom štýle. Niečo ako naša kurzíva, alebo rýchlopis. Je to veľmi ťažké, vedia to len umelci - pisári, bežný Číňan to neprečíta. A takých štýlov je viac.

Vy sa venujete ktorému?
Všetkým. Kaligraf musí poznať všetkých šesť základných štýlov.

Venovali ste sa maľbe a iným typom umenia, ale známy ste hlavne vďaka grafikám. Tie sú veľmi prácne a precízne. Kaligrafie zas vyzerajú jednoducho. Čo je pre vás pracnejšie? Spraviť takýto znak či grafiku?
Je to rovnaké, ale je to aj tým dané, že vždy som mal taký prístup k umeniu, akémukoľvek, že musím vidieť, že je to urobené dobre, dôsledne, nie ledabolo. V tom je podstata môjho náhľadu. V mojej práci na grafike, kresbe, ide o superpresnosť, fantáziu a bezchybné vypracovanie. To je síce aj v znakoch, ale ihla či ceruza je tvrdá, robí čiaru ako vlas, je to fyzicky namáhavé, kým kaligrafia je presný opak. Štetec je mäkký, jeho hrot je tenší ako vlas. Čiže pri minimálnom prítlaku na papier, keď sa drží ruka vo vzduchu, je to dokonalý seizmograf nielen jej pohybu, ale duše. Všetko sa dá z toho čítať. Aj keď európsky človek to možno neprečíta.

V čom je teda najväčší rozdiel?
Ide tam o pokoj. Nejde tam o fantáziu, rozmýšľanie, ale naopak, treba myslieť na nič. vtedy môžem dokonale vyjadriť svoju silu, istotu, nápadidosť, hravosť, či precíznosť, môj názor na tuš, na štetec ako ho cítim ja, teda inak ako ktokoľvek. Nie ako pri grafike, kde treba nápady, čo je šialene namáhavé, tu sa musím sústrediť na nič. Využíva sa presne opačná strana mozgu, totálna intuícia, taký zen, že človek nemyslí na nič iné, len na tuš a papier. Papier a tuš sú pre mňa zemou zasľúbenou. Tam sa ponáram do nekonečnej krásy a múdrosti čínskeho umenia. Niekedy si poviem, že idem domov, je polnoc, napíšem posledný papier a zrazu sú tri hodiny. Ponáram sa do mora, hlbšie a hlbšie a je tam super. Je to droga, to vie každý, kto sa tomu venuje. Moja najnovšia červená pečať - yinzhang hovorí: " ponorený do oceánu tušu" . Objednal som si ju u maestra z Taiwanu. Veľmi ju mám rád, je to jedna z mojich 48 pečatí.

Viete už čítať tie znaky a rozoznať, že toto je kvalitná práca a tú robil nejaký začiatočník?
Iste. Denne četujem na čínskom webe nonstop a tam len v štyroch skupinách, v ktorých som, je po štyristo, päťsto autorov. Výtvarníci, kaligrafi i študenti, vrátane mojich bývalých študentov zo Shenzhenu. Oni tiež píšu a dávajú tam svoje veci a komentujú to. Tiež tam dávam denne svoje veci a sú k nim komentáre. Ak je niečo zlé, majstri ma opravujú.

Koľko pripadne nepodarkov na jeden zverejnený znak?
Prvé dva roky to bola strašná drina, kým som získal istotu. Len držanie štetca je pre nás ťažké. My držíme smerom prstami do špica, oni kolmo na dlaň. Nemáme na to cit. Spočiatku teda boli tisíce nepodarkov. Prvý rok to musí korigovať učiteľ. Prišiel som do Číny, ukázal som práce a on mi s červenou farbou opravil. Tak človek zistí, čo robí zle. Sám na to nemôže nikdy prísť, darmo má vzor pred sebou.

V Číne je umelcov veľmi veľa, zvlášť pri ich národnom umení - kaligrafii. Vy ste tam boli osemkrát, vystavovali ste tam, získali ocenenie. Je veľmi ťažké a mysliteľné pre Európana, aby ho prijali medzi seba a získal tam rešpekt?
Prvú výstavu som mal pred štyrmi rokmi, kde som kaligrafiu vystavoval popri grafike. Boli to všetko moje začiatky, ešte som nezačal vážne písať. Dnes keď pozriem na tie zvitky spred štyroch rokov, vidím, aké sú nesprávne tie znaky. Im však imponovalo, že nejaký laik robí toľko veľa toho. Všetko síce naprd, ale obdivovali to. Po roku, keď som sa vrátil, keď som na tom makal každý deň, tak hovorili: Ako tak môžeš písať? Veď pred rokom si písal strašne. Každý deň sa chodili pozerať ku mne do ateliéru, ako píšem. Bol som tam tri mesiace. Vraveli, že sa veľmi rýchlo učím. Potom spravili ďalšiu výstavu, už z vecí, ktoré som urobil tam a vtedy prišla šéfka provincie, buchli to do všetkých tamojších novín a ona ma vtedy nazvala učiteľom kaligrafie zo západu. To sa potom šírilo aj na Slovenku, čo som vôbec nevedel. Bolo to priam šialené. Môj učiteľ Lu Guoming poslal vyber mojicjlh prác do centrály Inštitútu v Pekingu, o týždeň mi prišiel členský reukaz. Bol som poctený. Čínski majstri berú moje štúdium vážne a dokonca ma stále dávajú za vzor svojim študentom.

Čo vás fascinuje na Číne?
Čína je fantastická. Sú tam obrovské protiklady, ale nie ako v Európe, že chudoba - bohatstvo, či v Indii, že všade nepredvídaná masa ľudí. V Číne je to inak. Tam, keď ideš po ulici, cítiš sa ako doma. Rozdiel medzi Prešovom a Pekingom je len v tom, všetko treba rátať krát tisíc. Ak je nás päť, tam je to päťtisíc. Čo vôbec nie je veľa, lebo tá plocha je vždy všade veľká. Keď prišli moji študenti z Hongkongu A Shenzhenu sem a prešli sme v nedeľu dopoludnia od fakulty po Hlavnú, mysleli si, že je tu skanzen. Nikde ani živej duše. Mysleli si, že je to múzeum, všetko si fotili, ešte aj smetné koše. Bolo to pre nich neuveriteľné.

Čo ich tam učíte?
Kresbu a grafiku. V celej Číne je možno päť učiteľov hĺbkotlačovej grafiky, tí sa ju učili v Európe, u nich doma totiž takáto tradícia nikdy nebola. Preto si pozývajú učiteľov z celého sveta, všetko nahrávajú na video a potom to učia tých mladých, ktorí sú schopní a naučia sa všetko.

Aké je z vášho pohľadu postavenie výtvarného umenia v Číne?
Iné ako u nás. Moji rovesníci sú buď umelci na voľnej nohe, alebo učia - majú úplne iný level ako my v Európe. Takisto učitelia. Tam učiteľ je Pánboh. Študenti mu budú aj čistiť topánky, len aby s ním boli zadobre. Nech je to len asistentík, ktorý pred rokom skončil vysokú školu. Je to taký nepredstaviteľný level, že on čo si zmyslí, to má. Lekári to isté, umelci to isté. Nám sa tu o ich podmienkach ani nesníva.

Vedeli by ste si predstaviť žiť v Číne?
Áno. Aj to mám v pláne. Potrebujem tam byť minimálne rok v kuse, aby som mohol urobiť sériu veľkých obrazov. Tak sa tam robia výstavy, že dopredu sa dohodne galéria, program, umelec dostane voľno - a hneď má mecenášov. Každý mecén má aj päť, šesť výtvarníkov, väčšinou mladých a dáva im ročnú gážu. Všetko, čo vytvoria, je potom jeho, on robí výstavy a predáva obrazy.

Máte rôzne zákazky zo sveta, väčšinou na ex librisy, prípadne grafiky. Hlásia sa vám už aj záujemcovia o kaligrafie?
Na poslednej výstave v Číne som nejaké predal. Veľa mi dal môj nový učiteľ – Číňan Lu Guo Ming, ktorý sa preslávil cez vlastný znak - je v slovníku a predáva ho vo forme artefaktov. V päťtisícročnej histórii Číny je len 64 ľudí s vlastným znakom. On mi dal také knihy, ktoré som potreboval, po akých som túžil.

(...)

Venovali ste sa aj maľbe, či iným druhom umenia. Na škole ste sa naučili technicky zvládnuť všetko, sochu, portrét, zátišie... Aký je u dobrého výtvarníka pomer kreativity a remesla?
Dobrá otázka. V dnešnej dobe postmoderného umenia už kvázi nič neplatí. Mám na mysli európske umenie, vychádzajúce z gréckej kultúry. Niekto nemusí vedieť ani kresliť, stačí, že s mobilom natáča videjká a už je výtvarník. Nemusí mať žiadnu zručnosť. V Bratislave v akadémii, na niektorých ateliéroch, už tak učia, že nepotrebujú talentovaných kresliarov. Je to až smiešne. Iná otázka je grafika, maľba či socha. Niektorí sochári študujúci u mojich bývalých spolužiakov sa už nechcú dotknúť hliny. Sú zvyknutý sedieť za photoshopom. Čiže sú vyštudovaní, ale nevedia fyzicky urobiť sochu. To mi hovoria samotní učitelia. Je to hrôza. Digitálne deti, dajú si to vyrobiť firme a v živote neurobili ani figúrku zo sadry.

Počas vašich štúdií sa to ešte robilo univerzálne.
Isteže. Prvé dva roky bola prípravka. Nič iné sa nerobilo, iba sa v kuse kreslilo a maľovalo. To bol ako keby tréning, učili sme sa robiť s materiálom a potom na špeciálkach sme dostali konkrétne témy, na ktorých sme robili.

Robíte aj dnes napríklad maľby?
Stále. Práve teraz dokončujem koláže pre košickú vernisáž, robím aj maľby.

Ako ste na tom s presahom do iných druhov umenia? Robili ste napríklad obaly albumov (Wayd, The Blessed Beat). Aký máte vzťah k hudbe, či literatúre?
Už dvadsať rokov inklinujem k súčasnému ázijskému umeniu. Nielen japonskému a čínskemu, ale aj k ďalším, napríklad thajskému. Na webe ich nenájdeš, lebo treba ísť priamo na ich browsery, treba mať presný link. No majú iné písmo, neprečítaš. Ešte v čínštine ako tak. Robia úžasné veci, ale v Európe ich nepoznajú. Sú tu skreslené názory. Čiže táto oblasť ma veľmi zaujíma. Potom poézia, stále mám nejakú po ruke. A jazz, mám tisícky cédečiek od kamaráta Vlada, on je šaman na jazz. Najradšej mám smooth jazz a improvizácie - sú to cenné veci, ktoré ma provokujú pri práci, zrýchľujem obrátky v myslení a fantázii.

Ako ste na tom s čínskym jazykom?
Čínština je fantastická. Ľudia si myslia, že je to ťažký jazyk. Iste, keď počuješ Číňana na ulici a jeho dialekt, tak to vyznieva. No to nie je žiadna čínština, majú veľa nárečí a to sú príšerné jazyky. Spisovná čínština je však taký super jazyk, že dokonale rozumieť každé slovíčko.

Je ťažké sa ju naučiť ?
Vôbec nie. Spisovná čínština znie ako šariština, len je ešte spevavejšia. Má nepravidelné prízvuky. Je to mäkká a výrazná reč, pre nás je ťažšia výslovnosť. I keď si myslím, že Slovák sa naučí akýkoľvek jazyk, stačí trochu cvik, s čím iné národnosti asi majú problém. Mne trvalo dva mesiace kým som natrénoval výslovnosť ťažších spoluhlások, hltavých. Potom, keď som denne na skype kecal s Číňanmi, čo som sa za deň naučil, tak ma opravovali, ale išlo to rýchlo. Po roku, keď som prišiel do Číny, už som sa dorozumel.

(...)
Celý článok:
http://presov.korzar.sme.sk/c/7989425/peter-kocak-studenti-z-hongkongu-povazovali-presov-za-skanzen.html

Link na starší profil Petra Kocáka: http://www.frenky.sk/clanok/179/peter_kocak_-_profil.html
Jedna perlička: http://presov.korzar.sme.sk/c/6706728/neznamy-podvodnik-sa-vydava-za-vytvarnika-kocaka.html

 
9.11.2015 | Pridal: Michal Frank | Rozhovory | čítané: 5416 krát